- moje odovzdané seminárne práce vám ukazujem na blogu
Problém komunikácie v súčasnej rodine spôsobený modernými technológiami a virtuálnym životom
Úvaha
Moderné technológie sú v súčasnosti pre mnohé rodiny samozrejmosťou, ktoré im spríjemňujú život. Trávia na nich čas nielen deti, ale aj ich rodičia. Namieste je však otázka, či tieto vymoženosti, ktoré sú toľkým pre nás príjemné, nezasahujú negatívne do fungovania rodiny. Nevzniká kvôli nim mlčanlivá rodina? Nie sú problémy v komunikácii medzi jednotlivými členmi rodiny? A nemá to vplyv aj na spoločne trávený čas celej rodiny? Kedy môžeme povedať, že čas trávený na sociálnych sieťach, pri počítačových hrách a na rôznych aplikáciách, ešte nezasahuje do správneho rodinného spolužitia?
Rodina má významnú úlohu, rodičia uvádzajú svoje deti do spoločnosti, formujú v nich morálne a etické hodnoty, učia ich pestovať medziľudské vzťahy, taktiež ich učia starostlivosti a najmä v dobre fungujúcej rodine, deti po prvýkrát pociťujú lásku. Rodičia sú prvými vzormi detí, a preto by im mali byť dobrým príkladom. Nie každá rodina je však takto idylická. V niektorých sa vyskytujú problémy, s ktorými si rodina ešte vie poradiť, no nie vždy je to tak. V spoločnosti môžeme vidieť množstvo disharmonických či dysfunkčných rodín, ktoré prežívajú vážnejšie problémy, ktoré môžu narušiť a ohroziť vývin jednotlivých členov (najmä detí) po fyzickej, psychickej alebo sociálnej stránke.
Jeden z možných vonkajších negatívnych vplyvov na fungovanie rodiny, predstavujú moderné technológie, sociálne siete, aplikácie a celkovo virtuálny život. Na jednej strane nám tieto prostriedky podávajú množstvo informácií, pomáhajú nám pri vzdelávaní, rozširujú naše obzory, no má to i druhú stranu. Nie sme o množstvo vecí ochudobnení? Pasternáková na konzumáciu len televízie vraví, „že spôsobila vytratenie chvíľ, keď sa rodiny stretávali pohromade, aby sa rozprávali, vymenili názory, radili. Je nutné brať do úvahy i jej nesporne negatívny vplyv (násilie, nemorálnosť, vulgárnosť, bezcitnosť a pod.) Mladí ľudia nielenže unikajú pod jej vplyvom spod výchovného pôsobenia rodičov, ale často vstupujú s nimi do priameho konfliktu. Pri nadmernom používaní sa však môžu stať významným desocializačným faktorom [1].“ V dnešnej dobe, však už nejde len o tínedžerov a deti, ktoré podliehajú vplyvom masmédií a sociálnych sietí. Práve v tom vidím nebezpečenstvo a nepríjemne nastupujúci trend v moderných rodinách. Samotní rodičia podľahnú vplyvom, ktoré sa núkajú možnosťami virtuálnej „reality“ a tým dávajú zlý príklad svojim deťom. Okrem iného, dieťa zároveň môžu i zanedbávať. Možno s ním netrávia čas skutočnými hrami, ktoré by rozvíjali jeho pamäť či kognitívne schopnosti, nečítajú mu rozprávky, ktoré by mu rozvíjali fantáziu, nevykonávajú s ním fyzickú aktivitu a vzdelávanie nechávajú len na školské zariadenia. Tieto prvky zanedbania však môžu byť ovplyvnené i rýchlou dobou a rodičmi, ktorí neustále pracujú, aby boli schopní žiť na určitej životnej úrovni, ktorú potrebujú. Pre mnohých „moderných“ rodičov čas trávený s dieťaťom znamená to, že mu dajú mobil do ruky, aby sa hralo, tablet alebo televízor, aby pozeralo rozprávky alebo youtube.. Dieťa sa domáha pozornosti, ktorú keď nezískava, tak to raz vzdá. Myslím si však, že ak takýto príklad vidí dieťa už od predškolského veku, stane sa mu to prirodzené a len veľmi ťažko si odvykne a začne sa chovať inak ako jeho rodičia. Čo je však zjavné, aj z mojej praxe, je to, že takéto dieťa v kolektíve jasne potrebuje pozornosť, lebo ju doma nemá. Ešte počas môjho detstva platilo mať zákaz na počítač alebo televíziu aspoň na týždeň. Bola to forma trestu. V dnešnej dobe neviem či to ešte rodičia praktizujú, a ak aj áno, či je to vždy férové voči deťom. Niekedy by si totiž i samotní rodičia zaslúžili byť týždeň bez mobilu či notebooku.
Niekedy samotný problém predstavovala závislosť detí od hier, médií…v súčasnej dobe sa dostávame do paradoxu, kedy deti sú ohrozené, že ich rodičia sa stávajú závislými. Čo však tento fenomén môže priniesť v samotných vzťahoch? V titule Nástroje pozitívnej rodičovskej výchovy autori poukazujú na to, „že čas strávený pred obrazovkou je návykový a zasahuje do vzťahov (Nelsonová, Tamborská, Ainge, 2018, s. 261).“ Títo autori v knihe ponúkajú určité rady, ktoré by som ja osobne aplikovala už nielen na deti, ale i na ich rodičoch:
- „Pri malých deťoch dajte pozor, aby ste nepoužívali televízor ako opatrovateľku.
- Nedovoľte v detských izbách počítače, televízory ani mobily.
- Dohodnite sa s deťmi, koľko času budú tráviť pri televízore, videohrách, esemeskovaní a internete.
- Navrhnite zábavné alternatívne aktivity, ktoré môžu spojiť členov rodiny (Nelsonová, Tamborská, Ainge, 2018, s. 261).“
Sama by som tieto rady pretrasnformovala na rady celej rodine, čiže aj rodičom:
- Nepoužívajte rodičia televízor, tablety a mobily pri malých deťoch ako opatrovateľky. Nájdite si čas na svoje dieťa, učte sa s ním, hrajte, sledujte, ako sa vyvíja.
- Obmedzte v domácnosti využívanie počítačov, televízora a mobilov nielen deťom, ale i sebe.
- Dohoda o čase pri televízore, pri videohrách, na mobile a na internete, by mala existovať nielen pre deti, ale rodičia majú byť vzorom a teda tiež len určitý čas venovať týmto zariadeniam. Iné to je, ak jeden z rodičov alebo obaja pracujú z domu na počítači (napríklad informatici v rôznych odvetviach). Vtedy je potrebné, aby sa o tom rodič porozprával s dieťaťom a vysvetlil mu, že sa nehrá, ale pracuje. A najmä poukázal na to, aký je medzi týmito dvoma aktivitami rozdiel.
- Ak vás dieťa privolá, aby ste sa s ním zahrali, neodháňajte ho, je to kvalitne zúžitkovaný čas, ktorý keď premrháte, môžete to neskôr ľutovať.
Ja sama sa obávam toho, že ak rodičia aj deti sa budú uzatvárať do samostatných izieb, aby čas trávili virtuálne, tak samotné vzťahy sa budú časom naštrbovať. Možno ani nie konfliktne, ale skôr v tom, že samotné rozhovory, ktoré sú prirodzené, budú absentovať. Dokonalé vzťahy budú „reálne“ len na sociálnych sieťach a tam sa bude pestovať aj samotný život, no daní jedinci nebudú chápať naozaj reálne vzťahy. Nie je potom ani šanca, že rodičia svojim deťom odovzdávajú všetky hodnoty a pripravia ich na život v spoločnosti. Zároveň je pre mňa otázkou, ako sa prejavuje láskavosť v takejto rodine, či je to len poli finančnom, keďže rodičia nedostatok času deťom veľakrát nahrádzajú hmotnými vecami, a ako tie deti láskavosť potom prejavia svojim rodičom a súrodencom. Práve v takýchto aspektoch vidím nebezpečenstvo, ktoré sa skrýva za obrazovkami. Patrí sem: znížený čas, ktorý rodina trávi spolu, kedy by si mohla vytvárať spoločné spomienky, zanedbávanie pri výchove a hrách, ktoré dieťaťu môžu neskôr chýbať a napokon ak dieťa si navykne na správanie rodičov a čas bude tráviť podobným spôsobom, i ono sa uzavrie a nebude mať potrebu vo vyššom školskom veku tráviť čas s rodičmi. Vzniká rodina, kde každý je jednotlivcom a nepotrebuje si budovať reálne vzťahy. Ako takémuto rozbehnutému trendu, ktorý ochudobňuje rodiny zabrániť?
Podľa mňa si v prvom rade musia rodičia opäť uvedomiť svoju úlohu v rodine. Dávať prednosť dieťaťu a nie technológii. Naučiť sa opäť vedieť tešiť z prežitých chvíľ s rodinou a nenechať sa strhnúť virtuálnym svetom, ktorý dokáže byť vo viacerých veciach falošný. Je to však náročné nejakým spôsobom „preškoliť“ už rodičov, keďže dieťa sa dá ešte mimo rodiny formovať aj v škole. Až čas ukáže, či si momentálna generácia mladých rodín uvedomí túto chybu pri výchove a čo to napokon prinesie do budúcnosti. Našťastie existujú ešte rodiny, ktoré vedia spolu komunikovať a tráviť čas spoločnými aktivitami, a práve tieto by sa mohli stať vzorom a motiváciou, podľa ktorej sa začnú riadiť iní. A aby sa využil správne mediálny priestor, tak práve televízia a rádiá by sa mohli stať prostredím, ktoré budú upozorňovať na tento stav v spoločnosti.
Nové technológie a umelá inteligencia zaplavujú spoločnosť nielen na verejnom priestranstve, ale i v súkromnom, rodinnom. Nemali by sme zabúdať na to, čo všetko v spoločnosti znamená a znamenala rodina, a aj preto sa treba zamýšľať, čo prítomná doba môže narúšať v rodinnom spolunažívaní. Myslím si, že práve rýchla doba, individualizmus a prítomnosť virtuálneho sveta v realite, sú témy, ktoré už niektorých trápia a treba hľadať riešenia na ich negatívny vplyv. Keď sa spoja dokopy tieto tri prvky v rodine, tak naozaj na to hľadím s určitým strachom. Nemôžem totižto vnútorne prijať argument, že veď taká je doba. Obávam sa toho, že takéto úniky do virtuálneho sveta spôsobia v rodinách nielen problém s komunikovaním/nekomunikovaním, ale i individuálne žitie a problémy v sociálnej sfére. Ak na to nezačneme ako spoločnosť reagovať, tak je veľmi malá šanca pozastavenia tohto trendu. Doba nám káže stále nazerať dopredu, no nebolo by namieste sa v týchto otázkach vrátiť späť a byť v očiach „racionálneho západniara“ spiatočníckym? Vždy bolí najviac to, čo stratíme a potom ľutujeme – a to sa práve môže stať jednotlivým rodinám, ktoré prichádzajú kvôli virtualite o krásu reality. Na záver pridám už len jednu vetu od Pasternákovej, ktorú som mala počas celého písania pred sebou: „Rodina je totiž všeobecným dedičstvom ľudstva [1].“ Tak aby sme o takéto dedičstvo raz aj našimi chybami neprišli.
Použitá literatúra
Internetový zdroj:
[1] PASTERNÁKOVÁ, L. Výchova dieťaťa v súčasnej spoločnosti. [online]. https://www.pulib.sk/web/kniznica/elpub/dokument/Soltesova2/subor/Pasternakova.pdf
Knižný zdroj:
NELSONOVÁ, Jane – TAMBORSKÁ, Mary – AINGE, Brad: Nástroje pozitívnej rodičovskej výchovy, 49 najúčinnejších metód, ako zastaviť mocenské boje, vybudovať komunikáciu a vychovávať posilnené, schopné deti [z anglického originálu Postive discipline parenting tools preložil marián Pochybý]. 1. vyd. Bratislava: IKAR, 2018. 375 s. ISBN 978-80-551-5827-3
