zo školy – Klady a zápory manželstva a kohabitácie

1
114

Klady a zápory manželstva a kohabitácie – (úvahová práca)

Na manželský zväzok sa už niekoľko rokov lepí nálepka zbytočného papiera, bez ktorého sa dá tiež žiť v partnerskom vzťahu. I tým manželstvo ako spôsob spolunažívania ženy a muža za účelom založenia rodiny pomaly ustupuje a do popredia sa dostáva kohabitácia, ľudovo povedané – vzťah nadivoko. Aj keď sa môže zdať, že kohabitácia konkuruje manželstvu, predsa len existujú medzi nimi rozdiely, na základe ktorých si istá časť spoločnosti stále vyberá vstup do manželstva (civilný, cirkevný obrad).

Aké klady a zápory prináša fungovanie v jednotlivých typoch partnerstiev? Aké motívy vedú dvojice zotrvávať v kohabitácii v súčasnej spoločnosti? V čom ešte zotrváva romantický duch manželstiev? Tieto tri otázky som si položila predtým, ako som začala rozpracovávať danú úvahu. Okrem svojich vlastných postrehov a názorov by som rada v texte upriamila pozornosť aj na niekoľko zdrojov, ktoré mi pomohli dotvoriť jednotlivé úvahové state. Je to konkrétne knižný titul od Józefa Augustyna a dva internetové zdroje od Eleonóry Mendelovej a Eleny Pavluvčíkovej.

Manželstvo dnešná spoločnosť vníma ako niečo tradičné, niečo čo už možno funguje „z posledných síl“, prežitok, ktorý treba nahradiť. Toto nahradenie by v teoretickej rovine mohlo vychádzať z kohabitácie. Tento spôsob spolunažívania je vnímaný ako niečo pohodlnejšie, kedy netreba riešiť papiere ohľadne sobáša, matriky a v neposlednom rade ušetrí veľa finančných prostriedkov pri usporiadaní veľkých rodinných svadieb. Na druhej strane nerieši napríklad vdovské príspevky, ktoré sú zaručené v prípade manželstva. Z pohľadu spoločenského statusu, práve manželstvo určuje významnejší status. Hamplová a Pikálková vo svojom príspevku Manželství, nesezdaná soužití a partnerský vztah, poukazujú na jednotlivé rozdiely medzi manželstvom a kohabitáciou. Zhrňujú ich nasledovne:

  • „pre ľudí žijúcich v nezosobášenom spolužití je typické, že sú orientovaní hlavne individualisticky a pre ľudí žijúcich v manželskom zväzku je typické, že majú spoločenský mrav,
  • v manželstve majú spoločné investície, pričom v nezosobášenom spolužití je to viac-menej založené na momentálnom prínose partnera,
  • tradičné rodinné hodnoty sa v nezosobášenom spolužití menej prijímajú a taktiež je menej pravdepodobné, že v takomto spolužití by mohli vytvoriť silný a dlhotrvajúci vzťah [ 1 ].“

Aj keď daný príspevok vyšiel pred dvadsiatimi rokmi, možno s jednotlivými tvrdeniami ešte súhlasiť. Samotný spôsob fungovania spoločnosti je stále viac a viac individualistický, čo ovplyvňuje nielen partnerov žijúcich v kahobitácii, ale i tých v manželstve. Napriek tomu, som presvedčená na základe vlastného okolia, že naozaj v tejto otázke viac sú zameraný na svoj vlastný cieľ a nie spoločný partneri mimo manželského zväzku. To priamo nadväzuje na druhý bod a spoločné investície. Tretí bod však považujem za diskutabilný, vzhľadom na to, že i manželské zväzky veľakrát neprezentujú silný a dlhotrvajúci vzťah. Je však pravdou, že vyššia frekvencia striedania partnerov sa vyskytuje pri kohabitárnych vzťahoch. To je podľa mňa spôsobené práve danou voľnosťou, čo umožňuje ľahší únik zo vzťahu. Pre jednu stranu sa to javí ako výhoda, no pre tú druhú ako nevýhoda.

Množstvo párov si vyberá „dočasnú kohabitáciu“, aby si vyskúšali, či im bude pasovať spoločné bývanie a spolužitie. Ide o určitú skúšku, hľadanie plusov a mínusov v každodennom fungovaní. Ak je skúška úspešná, nasleduje svadba. Okrem samotného oťukania sa, dvojici pomáha toto spolužitie aj pri šetrení finančných príspevkov na bývanie a jedlo. Niektorí dočasnú kohabitáciu praktizujú po plánovanú svadbu, iní po neplánované otehotnenie partnerky a zvyšní sú rozhodnutí nespečatiť svoj vzťah. Medzi najčastejších partnerov možno zaradiť mladých ľudí do tridsať rokov, vdovy a vdovcov a rozvedené ženy a mužov. Medzi vonkajšie objektívne dôvody, prečo niekto čaká so svadbou by som zaradila možnosti vzdelávania, ktoré sú umožnené mužom aj ženám a ekonomické dopady na mladého človeka. Medzi subjektívnymi pohnútkami by som zas videla rastúci individualizmus jednotlivca a strach z veľkých rozhodnutí, z ktorých sa už ťažšie uniká. Myslím si, že mnohí už nechcú, alebo sa boja zodpovednosti, ktorá predsa len je už iná v manželskom zväzku.

Upriamila by som tému ešte na samostatnú kategóriu, a to deti narodené zosobášeným a nezosobášeným rodičom. Celkom ma zaujal prieskum postojov k manželstvu a kohabitácii z pohľadu troch generácií. Okrem iných podnetných otázok a samotného vyhodnotenia, bola tam práve jedna, ktorá sa týka maloletých detí. Jeden z výrokov vo výskume profesorky Eleonóry Mendelovej (január – apríl 2017) znel: „pre dieťa nie je podstatné či rodičia sú zosobášení, alebo nie sú. Na výrok reagovali tri generácie respondentov. Výsledkom sa zistil: „odmietavý postoj všetkých troch skupín respondentov k výroku, podľa ktorého pre dieťa nie je podstatné, či jeho rodičia žijú v manželskom vzťahu, alebo nie. Najväčšiu mieru nesúhlasu vyjadrili starí rodičia (66%, úplný nesúhlas 27%, skôr nesúhlas 39%), potom rodičia (58%, úplný nesúhlas 22%, skôr nesúhlas 36%), najmenšiu mieru nesúhlasu vidieť u študentov (48%, úplný nesúhlas 15%, skôr súhlas 33%). Uvedené zistenia len potvrdzujú normu o potrebe narodenia dieťaťa zosobášeným rodičom [ 1 ].“ Je pre mňa len škoda, že som nenarazila na prieskum, v ktorom by boli detskí respondenti a ich reakcie na daný výrok. Každopádne mám aspoň jednu skúsenosť pri dieťati nezosobášených rodičov. Momentálne je dcéra týchto rodičov už vo vyššom ročníku základnej školy, ale dlhé roky (počas navštevovania MŠ a celý prvý stupeň ZŠ) kládla otázky ohľadne svadby matke. Klasická jej otázka bola, prečo nemá matka rovnaké meno ako ona a otec a kedy sa vezmú. Na jednej strane je to úsmevné, no na druhej strane tu vidím práve to, že ona si uvedomovala, že má o niečo iný spoločenský status ako jej spolužiaci a práve táto inakosť v nej vyvolávala otázky a túžbu, aby i jej rodičia boli zosobášení ako iných rodičia. Je to však jeden z príkladov mnohých detí. Treba však brať na vedomie, že rozhodnutie partnerov ovplyvňuje i samotné dieťa.. Myslím si však, že vyšší podiel kohabitárnych vzťahov poskytuje ľahšie tolerovanie a chápanie i v detskom prostredí. Hlavná pre mňa však zostáva otázka, ako to to dieťa znáša. Zaujímavá je i poznámka matky, ktorá povedala, že keby nemajú dcéru, tak už by s mužom zrejme neboli. Tu sa ukazuje práve tá jednoduchosť odídenia z kohabitárneho partnerstva. V tomto prípade však rodinu drží dieťa.

Pri kohabitácii by som videla pozitívum naozaj len v určitom rozbehu v spoločnom fungovaní páru. Viac mi tu rezonujú nevýhody, ktoré spočívajú v legislatíve Slovenskej republiky. Zároveň ako pre bytosť, ktorá je ľúbená, svadba predstavuje formálny a aj emočný dôkaz. Nevnímam ho však ako dôkaz na papieri, ale v samotnom akte rozhodnutia a uskutočnenia.

Pri manželstve som narazila na úryvok poľského kňaza a psychológa Józefa Augustyna: „V zrelom manželskom zväzku žena a muž nielen veľa dávajú, ale aj mnoho dostávajú. Jedným z veľmi dôležitých darov manželstva je citová gratifikácia: skúsenosť plného akceptovania, emocionálnej pohody a žičlivosti, potvrdenie osobnej hodnoty a dôstojnosti. Sú to veľmi cenné dary, ktoré predstavujú odmenu za každodennú námahu, úsilie a obetavosť pri budovaní manželského a rodinného puta (Augustyn, 2015, s. 30).“ Myslím si, že to je práve najvýraznejším mementom manželstva, že samotný vstup do neho predstavuje spoluprácu, vzájomnú podporu, citovú istotu a spoločné budovanie predstavy o budúcnosti. V tomto prípade skôr hovorím o uzatváraní manželstiev, ktoré boli plánované a obaja partneri sa navzájom už poznajú dlhšie a prešli určitým formovaním osobnosti. Uzavretie manželstva pod tlakom, nečakaným otehotnením po krátkej známosti, alebo s neurotickým motívom (konanie proti vôli rodičom, kompenzácia komplexu menejcennosti, únik z domu, manželstvo z ľútosti) určite nie je jednoduché, v mnohých prípadoch ani zdravé a prináša po čase množstvo prekážok a nejednoduchých rozhodnutí.

Samotné manželstvo a svadba sú stále poňaté v romantickom duchu. I samotný prechod do manželského zväzku sa chápe ako šťastné obdobie, v ktorom nechýba láska. Tá však býva pretransformovaná na „ružové okuliare“. Tie podľa mojej mienky stoja za vznikom viacerých mýtov, ktoré sa spájajú s manželstvom. Jedným z nich je i mýtus o láske. Ten: „hovorí, že keď človek miluje, intuitívne vycíti, čo ten druhý potrebuje. Časť týchto predstáv býva spojená s potrebou byť neustále prijímaný a nikdy nebyť kritizovaný. Je to potreba ľudí, ktorí si neveria a potrebujú vzťah len ako doplnok sebavedomia, než skutočný, reálny vzťah naživo. Kontroverzný je i koncept lásky bez nárokov. Pravdepodobne každého láka predstava, že by bol milovaný za každých okolností, nech by robil, čo by robil. Boli by sme milovaní a pritom nemali za svoje správanie žiadnu zodpovednosť. To, že milujeme s určitými podmienkami, neznamená, že naša je láska menej hodnotná. Len to, že má svoje dospelé podmienky a reálne hranice [ 2 ].“

Verím tomu, že na manželstvo inak pozerajú tí, ktorí si museli prejsť rozvodom z rôznych dôvodov, a tí, ktorých prvá svadba ešte len čaká. Zároveň na ňu môžu rozdielne nazerať tí, ktorí sú z úplných rodín, v ktorých sa vyskytovali len drobné manželské (povedala by som, že v podstate aj zdravé) nezrovnalosti, tí, ktorí vyrastali v manželstve rodičov, ktoré bolo nefunkčné, v ktorom boli závislosti či iné vážne problémy a tí, ktorí žili v neúplných rodinách. Vďaka tomu, že som vyrastala vo funkčnej rodine, že som starých rodičov zažila šťastných a najmä spokojných v manželstve, ako i rodičov, tak ideál šťastného manželstva vo mne pretrváva, i keď vidím, že dnešná spoločnosť je v mnohých prípadoch necitlivá na vzťahy a zvýšil sa individualizmus. Pritom všetkom musím podotknúť, že nie som romantik….len optimista.

Manželstvo vnímam ako určité „odovzdanie sa druhej osobe“. Už len samotný akt zmeny mena napovedá o tom, že začína spoločná cesta a mala by viesť spoločne, nie dvoma protichodnými smermi.

Ak obe osoby majú charakterové vlastnosti a zásady podobné, sú rovnakej vízie, nevzdajú sa pri prvých problémoch, zdieľajú podobné koníčky, podporujú sa, vedia si byť oporou, a sú samozrejme do seba zaľúbení, tak by teoreticky mohli zvládnuť i manželstvo. Pri cirkevných obradoch prichádza pred samotnou svadbou k povinným stretnutiam s farárom a manželskými pármi, ktoré majú práve odhaliť možné problémy počas manželstva. Sú páry, ktoré počas tejto prípravy vycúvali zo svadby, lebo zistili, že pred nimi stoja témy, na ktoré majú úplne rozdielne názory. Civilný obrad takúto prípravu neuskutočňuje, čo by inak podľa mojej mienky, nemuselo byť úplne na škodu.

Manželstvo má na území Slovenskej republiky určite veľkú výhodu v legislatíve. Vnímam ho v tomto ako opak kohabitácie. Zároveň udáva spoločenský status, ktorý pre niekoho nemusí nič znamenať, a práve pre iný typ osobnosti znamená veľmi veľa. Zároveň je tento status ešte stále  podstatný aj pre samotnú spoločnosť. Nevýhodou je v podstate samotné ukončenie manželstva. Celý rozvod sa môže stať komplikovanou a bolestivou skúsenosťou, pri ktorej sa rozhoduje o majetkovom vyrovnaní a rozdelení potomkov.

Manželstvo a kohabitácia predstavujú v súčasnej spoločnosti dve formy spolužitia partnerov. Nedá sa však medzi ne dať znamienko rovná sa. Súčasná spoločnosť však vo vyššej miere začína tolerovať kohabitáciu, oproti tomu ako to bolo v minulosti. Obe formy spolužitia majú svoje klady i zápory. Myslím si však, že samotní partneri si skôr vyberajú na základe vlastnej preferencie, a nie na základe toho, čo z nej vyplýva. V mnohých prípadoch záleží od finančnej situácie a ich osobného presvedčenia, poprípade vierovyznania.

Použitá literatúra:

Knižné zdroje:

  1. AUGUSTYN, Józef: Zodpovedne do manželstva. Malý poradca pre snúbencov a mladomanželov [z poľského originálu Sakrament malzeństwa. Maly poradnik dla narzeczonych i mlodych malzonków preložil Slavomír Ondica]. 1. vyd. Žilina: Georg, 2015. 83 s. ISBN 978-80-8154-127-8

Internetové zdroje:

[1] MENDELOVÁ, E. 2018. Manželstvo a kohabitácia z pohľadu troch generácií. [online]. [Citované 6.4. 2022] Dostupné na: http://www.casopispedagogika.sk/rocnik-9/cislo-3/studia-mendelova.pdf

[2] PAVLUVČÍKOVÁ, E. 2014.  Partnerstvo, kohabitácia, manželstvo. [online]. [Citované 6.4. 2022] Dostupné na: https://www.pulib.sk/web/kniznica/elpub/dokument/Pavluvcikova2/subor/2.pdf

zdroje obrázkov:
1.
2.
3.

 

1 komentár

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Zadajte svoj komentár!
Zadajte svoje meno tu