zo školy – Hodnota odpustenia

2
293

Hodnota odpustenia – Reflexia súčasnej spoločnosti v danej otázke – úvaha

Vie ešte človek dnešnej doby odpúšťať? Je spoločnosť tejto hodnote otvorená? Aká motivácia vedie tých, ktorí hľadajú cestu odpúšťania? Tieto tri otázky som si položila pred začatím písania tejto práce a teraz sa budem snažiť hľadať na ne odpovede.

Určitý pohľad na túto problematiku mi už určuje prostredie, z ktorého pochádzam. Odmalička táto hodnota bola súčasťou rodinného života v užšom i širšom kruhu. Preto by aj odpoveď na otázku, či je potrebné ešte odpúšťať, z mojich úst bola áno. Nie každý, však môže mať takýto pohľad. Mohol si prejsť ťažšími problémami, ktoré ho natoľko zranili, že nedokáže urobiť krok k odpusteniu. Sú však aj prípady, kedy je to podľa mňa skôr ovplyvnené egoizmom a ľahostajnosťou voči druhým. Človek nemá potrebu odpúšťať, keď z toho neprofituje. Konzumná spoločnosť nás preto modifikuje aj v takýchto hodnotových otázkach. Sme veľakrát nútení prerátavať a kalkulovať. Spoločnosť nevidí v odpúšťaní ani nič racionálne. Keď mi niekto ublíži, prečo by som mu mal ja odpustiť? Treba však podotknúť, že nie všetko racionálne v očiach spoločnosti je správne, a naopak nie všetko iracionálne v očiach spoločnosti je nesprávne. Medzi ďalšie odôvodnenia a príčiny toho, prečo dnešný človek nechce odpúšťať možno zaradiť:

  • Neodpustenie je odplatou za zlo, ktoré mi bolo vykonané.
  • Len slaboch odpúšťa.
  • Ak odpustím, dám druhému za pravdu.
  • Ak odpustím, stotožňujem sa so skutkom, ktorý ten druhý vykonal.
  • Keď mu odpustím, nič s tým nezmením a on dané skutky zopakuje.
  • Môj hnev je natoľko veľký, že mi nedovolí odpustiť.
  • Odpustenie nič nevyrieši.

Odpustenie je však veľkodušné gesto, ktoré pomáha nielen tomu, komu odpustíme, ale najmä aj nám samotným. Gerald G. Jampolsky (americký psychiater) sa jasne vyjadril: „ak sa rozhodneme neodpustiť, rozhodli sme sa trpieť (Jampolsky G., s. 42).“ Trpíme v našom „vnútri“, ktoré je rozochvené, ale všetko psychické sa môže napokon prejaviť aj navonok – „v bolesti hlavy, chrbta a šiji, žalúdočných vredoch, depresii, nedostatku energie, nepokoji, podráždenosti, nespavosti, bezdôvodnom strachu (Jampolsky G., s. 54-55)“. Napokon sa tieto vnútorné a vonkajšie bolesti prenesú do pocitu nešťastia. Pri tomto sa ukazuje, že odpustiť nie je až také neracionálne, veď, kto by chcel byť vo svojom živote nešťastný? Asi nikto. Samotná cesta naučiť sa odpúšťať však môže byť dlhá a náročná. Tu sa práve zobrazuje ďalší „defekt“ doby – všetko chceme hneď, sme netrpezliví a keď nevidíme okamžitý výsledok, ľahko sa vzdávame.

Samotné odpustenie nepredstavuje súhlas s konaním iného, ani podporu nevhodného správania. Anton Neuwirth (slovenský lekár, politický väzeň, politik a diplomat), ktorý za nemarxistickú výučbu a činnosť v spoločenstve Rodina bol pre údajnú velezradu a špionáž zatknutý a odsúdený na dvanásť rokov väzenia, hovorí i napriek nepriaznivej životnej etape vo svojom živote veľmi pekne o odpustení a potrebe odpúšťať. V rozhovore s Rudolfom Lesňákom napísal: „odpustenie je podľa mňa obnovením láskyplného vzťahu. Ten kto odpúšťa, je ochotný milovať toho druhého, čo súčasne vytvára predpoklad, aby aj ten druhý miloval jeho. To však nie je podmienka, láska môže byť jednostranná a môže byť vzájomná (Neuwirth A. – Lesňák R., s. 84).“ Pre Antona Neuwirtha nebola táto skúška odpúšťania prvou. Počas transportov do koncentračných táborov prišiel o veľkú časť svojej rodiny. Práve vtedy začala jeho cesta odpúšťania a aj boj so sebou. Je to totiž vždy veľký boj, ktorý jednotlivca formuje, nerobí však z neho nikdy slabocha.

Keď sa teraz spätne vrátim na začiatok môjho uvažovania k jednotlivým otázkam, tak jasnejšie vidím skôr prekážky ako motivácie, ktoré si kladieme pred seba v otázke odpúšťania. Každá doba, so sebou prináša svoje bolesti, odhliadnuc ešte od osobných bolestí jednotlivca. Nájdu sa však v každom čase ľudia, ktorí vidia hodnotu odpustenia a majú chuť motivovať v jeho pestovaní aj druhých. Samotná spoločnosť je v tejto otázke roztrieštená. Mám pocit, že skôr hľadá dôvody na to, prečo neodpustiť, ako odpustiť. Pričom tie negatívne obhajuje rozumom. Svoje miesto by si v tomto smere malo nájsť aj „srdce“, ktoré môže byť iracionálne, no povedzme si úprimne, dokáže ponúknuť človeku nehu, lásku, starostlivosť a aj samotný pocit šťastia. A týmto odpovedám aj na poslednú otázku, pretože najväčšou motiváciou odpúšťať je zahojenie našich negatívnych citov, ktoré uchovávame voči iným. To sa dá dokázať len vôľou a láskou. Okrem tejto motivácie nemožno nezopakovať aj našu psychickú a fyzickú pohodu, ktorú máme, keď nás nič neťaží. Je však rozdiel v tom, či odpúšťame alebo len zabúdame. Zabudnutie je ako zamietnutie špiny pod koberec. Všetky negatívne pocity schováme, no nezbavíme sa ich. Pri veľkom upratovaní sa opäť otvoria staré rany.

Hodnota odpustenia predstavuje hodnotu, ktorej uchovanie a aplikovanie v spoločnosti nie je najjednoduchšie. Je to nepretržitý proces, a nie len niečo, čo urobíme občas. Ukazuje, že etika sa nespája len s činmi postavenými na racionálnom akte, ale učí nás vidieť za čierno-biely svet. Zároveň ponúka cenné lekcie života jednotlivcom, ktorých formuje vo vzťahu k iným ľuďom. Na záver by som pridala ešte veľmi peknú myšlienku od pani doktorky Dagmar Smrekovej: „Kde začína, a kde končí svet odpustenia? Začína v ľudskom srdci a trvá, pokým toto srdce bije (Smreková D., s. 177).“

Použitá literatúra:

  1. JAMPOLSKY G. Gerald: Odpúšťanie, Najúčinnejší liek. [ z anglického originálu Forgivenes, The Great Healer of all preložila Miriam Ghaniová ] 1. vyd. Bratislava: SOFA, 2002. 120 s. ISBN 80-89033-16-4
  2. NEUWIRTH, Anton – LESŇÁK, Rudolf: Liečiť zlo láskou. 1. vyd. Bratislava: Kalligram, 2001. 248 s. ISBN 80-7149-390-2
  3. SMREKOVÁ, Dagmar: Filozofický príbeh odpustenia, Odpustenie a neodpustiteľné u V. Jankélévitcha, J. Derridu a P. Ricoeura. vyd. Bratislava: IRIS, 2017. 190 s. ISBN 978-80-8200-003-3

zdroje obrázkov:
1.
2. 

2 KOMENTÁRE

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Zadajte svoj komentár!
Zadajte svoje meno tu