zo školy – Formovanie prosociálnej osobnosti

0
100

Formovanie prosociálnej osobnosti – vlastná skúsenosť (úvaha)

Naša prosociálna osobnosť sa začína formovať už odmalička. Je to vďaka rodinnému a školskému prostrediu, ale i voľnočasovým aktivitám, počas ktorých prichádzame do styku s inými deťmi či pedagógmi. Aj keď dospejeme, stále sa ako osobnosti formujeme. Formujeme sa počas vzdelávania, v pracovnom prostredí, vďaka vzťahom, ktoré si budujeme. Ja v tejto úvahe upriamim pozornosť na formovanie vlastnej prosociálnej osobnosti v pracovnom prostredí, keďže práve v práci prichádzam do styku s mnohými ľuďmi a je to miesto, v ktorom formujem jednotlivé vzťahy nielen s dospelými ľuďmi.

Podľa zadefinovania vekového obdobia rozvoja osobnosti, spadám podľa Příkaského ešte stále do dvoch fáz – do prvej a druhej fázy. Prvá fáza je podľa neho ohraničená vekovo od 20 – 30 rokov. Zatiaľ čo druhá je širšia a hovorí o vekovom rozhraní od 25 do 50 rokov. V prvej fázy „človek si už nemusí hájiť svoju samostatnosť alebo originalitu, začína byť schopný vstupovať do nových intímnych vzťahov, udržiavať ich, brať si z nich, ale taktiež do nich dávať (Příkaský, 2000, s. 109).“ V druhej fáze, strednom veku, majú ľudia „potrebu žiť nielen pre seba, ale taktiež pre druhého a pre druhých. Zďaleka nie vždy sa tieto potreby darí napĺňať, vlastne nemôžu byť nikdy naplnené úplne. Človek zisťuje svoje hranice i hranice druhého, spoznáva realitu života a porovnáva s ideálom seba i partnera (Příkaský, 2000, s. 109).“ Aj moja samotná pracovná činnosť dopomáha k napĺňaniu druhej fázy. Keďže ešte nemám svoju vlastnú rodinu (deti), tak v práci trávim viac času a venujem jej väčšinu svojej energie.

Treba podotknúť, že práca knihovníka nespočíva len v sedení za výpožičkou. Do mojej pracovnej činnosti spadá  tvorba a realizácia výchovno-vzdelávacích podujatí pre žiakov základných škôl, moderovanie besied s autormi literatúry, správa web stránky a sociálnych sietí a komunikácia v rámci propagácie knižnice. Samozrejme, že i samotné sedenie za „výpožičkou“ nie je činnosť bez kontaktu s ľuďmi. Je pravidlom, že najmä starší čitatelia chodia do knižnice, aby si nielen požičali literatúru, ale aby sa aj porozprávali. Mňa však z tohto všetkého najviac ovplyvnila práca s deťmi. Nebola som do toho úplne vhodená, keďže môj bakalársky titul je z pedagogického odboru, no je množstvo vecí, ktoré ma to naučilo, dalo a ukázalo mi, že toto je ďaleko od teórie. Moje literárne hodiny mávam s druhákmi, šiestakmi, siedmakmi a postihnutými deťmi. Tým, že sú to vekovo rozdielne deti a odlišné sú aj fyzickými a psychickými možnosťami, tak je to niečo, čo ma neustále drží v strehu a učí ma prispôsobovať sa ich možnostiam a schopnostiam. Hodina literatúry v knižnici je niečo odlišné od toho, čo preberajú na školách, a práve to mi dáva možnosti prechádzať aj do medzipredmetového skladania podujatia. Doteraz si pamätám môj prvý šok, ktorý som prežila v práci práve pri deťoch. Šok to bol práve preto, lebo nemám potrebu dávať moje emócie na povrch, rovnako sa nenatískam a „nelíškam“ deťom, ktoré mi chodia na podujatia. Najväčšiu radosť z nich mám, keď sa vieme porozprávať a neboja sa už v takom aj nízkom veku (8 r.) povedať si svoj názor a odôvodniť ho. Šok, ktorý ma čakal od jednej druháčky spočíval vo veľmi jednoduchej situácii. Po podujatí, počas toho, ako sa už deti obliekali a mali odísť do školy, prišla ku mne, objala ma a poďakovala. Ja som skamenela. Prvá otázka, ktorá mi naskočila v hlave znela: Prečo ma objíma úplne cudzie dieťa, ktoré ma dnes videlo prvýkrát v živote, prvýkrát sa so mnou rozprávalo? Odvtedy sa takéto situácie opakovali, no musím povedať, že ešte stále ma prekvapujú. Je to však niečo pekné, nezabudnuteľné a dáva mi to signál, že to, čo robím má zmysel.

Je evidentné, že daná skúsenosť ma ovplyvnila. Ovplyvnila ma ako osobu, ktorá si vytvára na určitý čas vzťah s deťmi, ktoré možno o tri roky nebudú vedieť, kto som, no v danom momente je pre nich tento vzťah dôležitý. A dôležitý je aj pre mňa. Prečo? Lebo učí introverta prekračovať svoju komfortnú zónu. Tieto deti ma učia lepšie porozumieť im, svojimi odpoveďami mám možnosť vidieť svet detskými očami, mám možnosť vidieť ich radosť, no aj smutnejšie prípady nedokonalostí v ich rodinách.

Nevravím, že ma neformujú i vzťahy na pracovisku, komunikácia s čitateľmi, autormi či spolupracovníkmi z vonkajšieho prostredia. Avšak, vybudované vzťahy s deťmi vnímam ako inú kategóriu vzťahu. Johann Wolfgang Goethe má jeden krásny citát: „Deti milujú toho, kto ich miluje. A kto nemôže milovať, ten dosiahne veľmi málo pri ich výchove.“ Je pravdou, že detská láska, aj keď nie je namierená na rodiča, starého rodiča, alebo iného rodinného príslušníka, ale v podstate na cudzieho človeka, otvára oči samotnému dospelému ešte citlivejšie. I ja to vnímam zodpovedne, veď nikto nechce sklamať niekoho, kto ho má rád. Páči sa mi na tom i aspekt výchovy. Veď často počuť, že deti sú naša budúcnosť. Preto sme zodpovední za ich výchovu. Často vidím, že tá rodičovská zlyháva, alebo absentuje. Vidím i unavené učiteľky a špeciálnych pedagógov, pretože všetka výchova prechádza do materských a základných škôl. Preto sa snažím vložiť výchovné prvky do jednotlivých podujatí, zároveň však dať deťom voľnosť, ktorú nemajú v škole.

I keď nevyučujem na škole, čiastočne robím to, čo som študovala. Je to práve preto taká krásna práca, pretože sa týka ľudí. Ide o budovanie vzťahov, ktoré formujú mňa i deti. Vnímam to ako veľké pozitívum, pretože nie každá práca ponúka takéto spektrum činností a aktivít, ktoré by formovali mňa ako osobu. Verím v to, a aj sa na to teším, čo mi táto práca s deťmi prinesie ešte rokmi.

Použitá literatúra:

  1. PŘÍKASKÝ V., Jiljí: Učebnice základů etiky. 1. vyd. Kostelní Vydří: Karmelitánské nakladatelství, 2000. 134 s. ISBN 80-7192-505-5

zdroje obrázkov:
1.

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Zadajte svoj komentár!
Zadajte svoje meno tu