Donatella Di Pietrantonio – Tá, čo sa vracia
Kniha Tá, čo sa vracia na mňa vykúkala zo všetkých sociálnych sietí a priam ma provokovala, aby som po nej raz siahla. Mala som šťastie aj na kladné recenzie a tak v momente, keď som ju zbadala v knižnici, hneď bol jej osud spečatený a ešte v ten deň som sa do nej pustila.
Príbeh vám otvára život mladého dievčaťa, ktoré sa v trinástich rokoch dozvedá, že nežije u svojich biologických rodičov. Je k nim však poslaná bez nejakého bližšieho vysvetlenia. Radikálne sa tým mení jej spôsob života. Dievča, ktoré bývalo vo veľkom dome pri mori, ktoré chodilo na viaceré krúžky a malo niekoľko priateľov sa razom dostáva do bytovky na dedine a delí sa o izbu s ďalšími súrodencami. Stráca lásku rodičov, ktorí ju vychovali a od biologických nie je možné, aby žiadala kúsok nehy. Ocitá sa v smútku, v ťažobe, v smrade a jediným krásnym svetielkom jej života sa stáva sestra Adriana. Žiť v klamstve s otázkami, na ktoré nik nechce odpovedať sa však nedá. A pravda raz musí vyjsť najavo, i keď bolesť nijako neutíši…skôr zosilní.
-
Sonda na vnútorného prežívania
Viac ako na dej sa autorka tejto publikácie zameriava na vnútorné prežívanie hlavnej hrdinky, ktorá sa zmieta v zmätku, neistote a hľadaní odpovedí. Preto z celej knihy cítiť pochmúrnu atmosféru bez štipky svetielka…veď napokon aj obálka evokuje takéto emócie. Niekedy to však tak býva, že práve niečo negatívne, ako to je v prípade tejto knihy, dokáže oveľa intenzívnejšie zasiahnuť vnútro čitateľa a ten si počas čítania (i po ňom) kladie rôzne otázky. Ja som z hlavnej hrdinky cítila najmä smútok. Ten sa akoby šíril celou knihou a ani po poslednej vete nevyprchal. Smútok som cítila však nielen prostredníctvom hlavnej hrdinky, ale aj pri premýšľaní nad podobnými prípadmi, ktoré sa reálne mohli diať…Ako sa cíti dieťa, ktoré vníma to, že nie je chcené, nevidí v očiach svojich rodičoch lásku a hrdosť na neho? Úprimne mi z tohto bolo zle. Čiže môžem s istotou povedať, že autorka zabrnkala na veľmi citlivé struny.
-
Talianske sa nezaprie
Tá, čo sa vracia je svojim štýlom napísaná veľmi podobne ako Neapolská sága. Preto je jasné, keďže ja som mala s Ferrante určité čitateľské problémy, že nie úplne všetko bolo pre mňa. Tak ako pri Neapolskej ságe, tak aj v tomto prípade sa tam vyskytli defektné časti, ktoré ma skôr odrádzali od čítania ako lákali. Avšak tým, že kniha nebola tak rozsiahla, tak som to až v takej intenzite nepocítila. Pre tých, ktorí patria do funklubu Neapolskej ságy je toto povinná jazda!! Rovnako na mňa pôsobili postavy, prostredie i taká temnota vzťahov. Na jednej strane bolo dobré, že autorky vedeli tak dôveryhodne podať ťažkosti a niekedy aj deprimujúce stavy postáv, no tým pádom je dej ťažkopádnejší a určite si pri ňom neoddýchnete.
-
Niečo tomu stále chýbalo…
Nemôžem povedať, že som z knihy bola nadšená, i keď po určitej stránke bola hodnotná a zaujímavá. Veľmi oceňujem ako autorka pracovala s postavami. Nepovedala o nich skoro nič, no na základe ich správania a emócií, ktoré prežívali ich čitateľ spoznal. Taktiež téma knihy je síce zraňujúca, no i v dnešnej dobe dôležitá a pretrvávajúca (možno nie v takej forme ako to ukazuje kniha, ale stačí sa pozrieť na detské domovy napríklad…). Určite i samotný štýl autorky je svojský a nestretnete sa s ním často. Knižka má mnoho plusov, no po prečítaní som necítila, že by som s ňou bola tak spokojná, ako ju prezentovali v recenziách. Chýbalo mi tam viac vysvetlení, záver mohol aspoň čiastočne ukázať na to, čo si myslí hlavná hrdinka, ako chce pokračovať vo svojom živote. Prišlo mi to akoby nedopovedané a to pritom som za otvorené konce a mám ich aj rada, ale v tomto prípade som sa cez to nevedela preniesť 😀 😀 .
,,Zazvonilo. Ostatní si na chodbe udržiavali odstup, ktorý vymedzoval moju pozíciu cudzinky. Na lavicu mi niekto pripevnil neviditeľný štítok s prezývkou v nárečí, ktorú v dedine používali po tom, ako som sa vrátila do rodiny. Nazývali ma Arminuta – tá, čo sa vracia. Takmer nikoho som ešte nepoznala, oni však toho o mne vedeli viac, počuli klebety od dospelých.
Keď bola malá, chcela ju za dcéru nejaká vzdialená príbuzná. A to ju už načo vrátili týmto darmožráčom, včuľ, keď je veľká? Hádam tá ženská, čo ju vychovala, nezomrela?
Miesto v lavici vedľa mňa zostalo prázdne, nikto si ho nevybral. Učiteľka literatúry ma predstavila ako dieťa, ktoré sa tu narodilo, ale vyrástlo v meste a vrátilo sa ako dievča. Ktovie, kto jej to narozprával.“ (str. 80)
-
Záver
Tá, čo sa vracia je kniha postavená najmä na emóciách a spomienkach ako na deji. Ten je v tomto prípade akoby v úzadí. Treba byť pripravený na to, že téma je o niečo ťažšia, rovnako ako aj samotný štýl autorky. Ten je zaujímavý, popretkávaný ešte nárečím a vďaka jazykovým prostriedkom viac vykresľuje kultúru a spoločnosť, v ktorej sa vyskytuje hlavná protagonistka. Koniec knihy je pre mňa však hádankou, ktorej som úplne neprišla na chuť. Gradácia, s ktorou autorka pracovala počas celého rozprávania, akoby razom prestala existovať a záver končí bez väčších vysvetlení. Je na samotnom čitateľovi, aký si napokon vytvorí názor či možné pokračovanie.
Moje hodnotenie
4/5
Autor: Donatella di Pietrantonio
Názov: Tá, čo sa vracia (2018), L’Arminuta (2017)
Foto: dusazeny.sk
