Milan Rúfus sa narodil 10. decembra 1928. Poslednýkrát vydýchol 11. januára 2009. Patrí medzi najvýznamnejších slovenských básnikov, bol viackrát nominovaný na Nobelovu cenu za literatúru. Okrem poézie sa venoval aj prekladom a písaniu esejí. Do dnešného príspevku, ktorým si ho chcem sebe i vám pripomenúť vyberám 3 básne z jeho básnických zbierok Ako stopy v snehu a Báseň a čas. Prajem vám príjemné rozjímanie nad textom.
Milan Rúfus – Dlhopisy viery
Kto mi aj naďalej
vkladá tu do úst, Pane,
tri hlásky slova Boh,
ja neviem sám.
Viera je tušené.
Viera je nepoznané.
Dlhopis človekom
zverený nebesiam.
Dlhopis človekom
pranikým nesplácaný.
Anjel, čo krúži nad čelom,
utiera jeho pot.
A hojí vlčie rany
pohryzenému údelom.
Tak blízka ako ďaleká.
Korektív na osude.
Je od počiatkov človeka.
A bude, kým on bude.
(Báseň a čas)
Dieťa s menom Ježiš
„Nechajte maličkých ísť ku mne…“
Prehovor, Bože nemý,
čím bol na Tvojej zemi
Tvoj Syn, keď vyšiel
z lona ľudskej matky?
Človečím dieťaťom?
O ľudských deťoch platí:
predčasné poznanie je krivdou na dieťati.
Ich detstvo býva jazdou na koníčku
Nepoznaného, čírou radosťou.
Zo zázraku bytia.
No medzi nimi a medzi Ním bol predel.
Tvoj Syn už všetko na počiatku vedel.
Že neúprosne ku Nemu sa blíži
čas, keď Mu cestu skríži kríž.
A že raz aj On sám
ustrnie na tom kríži.
Tajomstvo Údelu.
Kto z nás ho vysloví?
Cesta k nemu je tichom preťatá.
Ale kto uveril,
ten možno počuje
v dospelom Synovi
biť srdce dieťaťa.
(Ako stopy v snehu)
Post scriptum
Povedz mi, ja sa nebránim
samote ani biede,
čím bol môj život?
-Hľadaním.
Hľadaním odpovede.
Ibaže ústa tajomstva
nie sú až také zdielne.
Čím bol môj život?
Trvalým
úžasom z Božej dielne.-
(Ako stopy v snehu)
