Alessandro Baricco – Bez krvi
Krátka novela Bez krvi od Alessandra Baricca je príbeh, ktorý akoby veľa nevravel a pritom máte pocit, že toľko v sebe nesie. Začína sa retrospektívou. Ocitnete sa v chalupe, ktorá má byť o niekoľko minút v plameňoch. O niekoľko minút tam majú zomrieť dvaja ľudia a pod padacími dvierkami sa má skrývať malé dievčatko. Po ceste odchádzajú pomstitelia, ktorých minulosť i tak musí dobehnúť. Čo ak malé dievčatko prežije? Čo ona môže pociťovať voči ľuďom, ktorí ako si navrávali len robili službu spoločnosti? O čom je táto novela? O smrti, krutosti či láske? Možno len o silnom inštinkte, ktorý sprevádza hlavnú protagonistku po hrôzostrašnej ceste svojej minulosti.
Milé prekvapenie
Do knihy Bez krvi som sa púšťala bez nejakých očakávaní. Možno ma práve zaujala svojou nejednoznačnosťou a pritom anotáciou, ktorá naznačovala niečo ,,nekalé“. Samotná novela je kratučká, má cca. 70 strán a zvyšok knihy sa venuje rozboru tvorby autora. Čo všetko sa však núka čitateľovi v takom krátkom rozsahu? Ja som mala najväčšiu radosť z autorovho štýlu. Nepotrebovali ste, aby sa tam niečo dialo (i tak je väčšina len rozprávaná spomienka), stačilo sa len unášať ľahkosťou akým je text napísaný a pritom pociťovať i jeho surovosť. Dovolím si tvrdiť, že autor naozaj ukázal svoje majstrovstvo práve v tom, ako sa vedel vyhrať so slovami. Dokázal natoľko upútať nielen samotným príbehom, ako aj gradáciou slov… až samotné vyvrcholenie je ako vlnobitie v hlavnej protagonistke, ktorá ho prenáša na recipienta.
Naša hlavná hrdinka a dejová zápletka
Pozitívne teda beriem štýl a hru so slovami a emóciami, ktorá bola citeľná v tejto knihe. O niečo horšie som už vnímala priebeh samotného rozprávania, ktoré nebolo až také dychvyrážajúce. O samotnej hrdinke sa v podstate nemá čo čitateľ dozvedieť a ani motív jej konania sa nijako neotvára pre recipienta. Na mňa to pôsobilo nedokončene a až príliš otvorene na to, aby si vnímateľ vytvoril vlastnú víziu. Nedostane priamu odpoveď na veľa otázok ani z minulosti, ani zo súčasnosti. Na druhej strane chápem to, že keďže išlo o postmodernu, tak sa neotvárajú dvere veľkému románu a teda nie je vytvorený priestor na nejaké vysvetľovania. Samotná prvá zápletka je inak veľmi zaujímavá, keďže už pri nej vniká niekoľko otázok. Jediné, čo sa však čitateľ dozvedá je príčina, prečo sa niekto rozhodol vypomstiť.Opäť však nič nevraví bližšie o jednotlivých účastníkoch, lokalite, spoločenskej situácii. Vieme len toľko, že už je po vojne. Vojnu rozoberá autor i neskôr, i keď len krátkou myšlienkou, ktorá zarezonuje v hlave čitateľa.
Baricco do samotnej knihy vtiahol viacero myšlienok, ktoré sú načrtnuté, no niekedy i samotní hrdinovia nevedia ako správne sa k nim postaviť. Tak ako opisuje minulosť autor, tak ani v prítomnosti nezachádza do väčšej hĺbky. Práve naopak. Vytvára ešte väčšie množstvo otázok pre čitateľa, no bez odpovedí…Sila myšlienok je jednoznačne silnejšou stránkou ako je samotné gradovanie príbehu. Ten sa mi najprv javil napínavý, no postupne sila napätia a hrôzy upadala, až sa dostalo do bodu, kedy išlo len o rozprávanie bez pocitu strachu.
,,Vtedy si pomyslela, že nech je život akokoľvek nepochopiteľný, pravdepodobne ním prechádzame s jedinou túžbou – vrátiť sa do pekla, ktoré nás stvorilo, a bývať tam po boku toho, kto nás kedysi dávno z toho pekla zachránil. Skúsila si položiť otázku, odkiaľ pramení tá absurdná vernosť hrôze, no zistila že nenachádza odpoveď. Pochopila iba to, že nič nie je silnejšie než inštinkt vrátiť sa ta, kde nás rozbili, a tento okamih celé roky opakovať. S jedinou myšlienkou – že ten, čo nás zachránil raz, to môže robiť navždy. V nekonečnom pekle. Rovnakom ako to, z ktorého pochádzame.“ (70-71)
Plus v podobe rozboru diel
Od Alessandra Baricca to bola moja úplne prvá kniha a preto mi spravilo veľkú radosť, že záver obsahuje aj rozbor jeho diel, ktorý je konkrétne zameraný na jeho knižných protagonistov. Vedela som si tak viac ozrejmiť charaktery v konkrétnej knihe, ale aj ich aj porovnať s inými dielami. Taktiež ma to lepšie uviedlo do problematiky postmoderny v Taliansku. Myslím si tiež, že to bol tak kvalitne aj „z rýchlika“ napísaný dodatok, pretože naozaj ponúkol pekný prierez a pritom nezabral veľa strán.
Záver
Bez krvi je jednoznačne zaujímavý titul, ktorý ponúka viacero zamyslení a obdivuhodnú prácu so slovom. V mojom prípade ma najviac očarili tieto dva aspekty. Čoho mi bolo ľúto bolo niekoľko „nedokonalostí“ (pre mňa…kritika by si zrejme myslela niečo iné), ktoré sa niesli rozprávaním príbehu. Určité napätie išlo do úzadia, čo neskôr z knihy vytvorilo len akýsi denník spomínania bez iskri. Nenašlo sa v nej ani veľa odpovedí na otázky, ktoré si kládol čitateľ. Zvedavosť napokon nekončila v dychvyrážajúcom závere ( z dejového pohľadu) i keď z myšlienky, ktorú do textu transformoval autor prebehne mráz po chrbte. Tak má kniha napokon pre mňa plusy i mínusy (plusy napokon vedú). Odporúčam ju však každému, kto je fanúšikom postmoderny a talianskej literatúry.
Moje hodnotenie
4/5
Autor: Alessandro Baricco
Názov diela: Bez krvi (2003), Senza sangue(2002)
Foto: dusazeny.sk
