John Green, Lauren Myraclová, Maureen Johnsonová – Nech sneží
tri uzimené ľúbostné príbehy
Knižku Nech sneží som si vybrala na čítanie kvôli jej zimnej atmosfére. Keďže tento rok som si dala osobnú výzvu rozšíriť si obzory v knihách, ktoré sa buď úplne týkajú Vianoc alebo aspoň okrajovo, tak sa do tohto zoznamu dostala. Nemôžem povedať, že tam bolo nejaké veľké očakávanie a aj to samotné čítanie mi neprinieslo až takú radosť, keďže tie teen knižky mi sami osebe už neposkytujú to, čo ako čitateľ vyžadujem. Knižku Nech sneží napokon vnímam ako titul s pozitívnymi i negatívnymi črtami.
Pozostáva z troch poviedok od troch rozdielnych autorov. V našich končinách je zrejme najznámejší John Green, ale čo ja som sa čitateľsky stretla, tak si viete v slovenčine prečítať aj knihy od Maureen Johnsonovej. Lauren Myraclová bola pre mňa nové, neznáme meno, čiže tú som ani nemala veľmi s čím porovnávať. Poviedky, ako zobrazuje aj text na obale, sú romantickej nôty. Každá jedna má svoje vlastné postavy, svoju dejovú linku, no vždy ide o jeden sneh, jedno miesto a napokon sa všetky tri poviedky do seba spájajú.
Poviedka Jubilein expres bola pre mňa jednoznačne najslabšia. Nevedela som sa do nej nijako začítať, neustále ma otravoval až trápny humor, ktorý bol do nej vložený ( neviem, či to bolo prekladom alebo už originál bol taký zlý ) a ten príbeh bol pre mňa pritiahnutý za vlasy. Na druhú stranu tu bolo aj jedno pozitívum. Hlavná protagonistka, ktorej rodičov zavrú do väzenia a jej vlak k starým rodičom bude mať poruchu, čiže sa v strašnej metelici bude snažiť dostať niekam…spozná napokon chalana, ktorý jej ponúkne, aby u neho zostala pokiaľ je búrka a vďaka nemu si uvedomí niekoľko vecí. Jubilee bolo dievča, ktoré mi bolo nesympatické práve svojou hlúposťou, pretože som nemala pocit, že by veľmi uvažovalo. To k čomu napokon prišla je však pozitívny odkaz a ním je vlastná hodnota. Uvedomenie si, že čo je správny vzťah a prečo ne/byť s niekým, i keď sa môže tá osoba javiť dokonalá. To, že po pár minútach po rozchode sa už bozkáva s iným chalanom radšej neriešim 😀 😀 😀 😀 .
Druhá poviedka je od Johna Greena – Roztlieskavačský vianočný zázrak. Toto bolo o niečo lepšie, i keď tiež pre mňa tam boli určité chybičky. Tu sa mi veľmi páčilo, ako autor pracuje s témou priateľstva, ktoré je v teen veku najdôležitejšie a kamaráti sa dostávajú na rebríčku pred vlastnú rodinu. Tu to prichádza až ku klamstvám, ktoré si plánuje hlavný hrdina vyhŕknuť na rodičov. Toto práve neviem, či je okej cesta, keďže tínedžeri to čítajú a potom si povedia, že však tu sa klame a nie sú z toho nijaké dôsledky, tak tu bude aj v mojom živote. K mínusom sa v tomto prípade pripája aj trocha nuda, ktorá sprevádza túto poviedku a ľahká predvídateľnosť záveru.
Duke sa zasmiala, chytila ma pod pazuchy a zdvihla. Zasneženú čiapku mala stiahnutú do čela. Pozrel som sa na ňu, ona na mňa a ani sme sa nepohli. Len sme tam stáli a jej oči sa mi zdali veľmi zaujímavé. Nie tým zvyčajným spôsobom, neboli veľmi modré, ani veľmi veľké, ani lemované nechutne dlhými mihalnicami. Na Dukiných očiach ma zaujala ich farebnosť – vždy hovorila, že vyzerajú ako dno smetiaka, zeleno-hnedo-žlté. Ale podceňovala sa. vždy sa podceňovala. Bože, bolo ťažké nemyslieť. (John Green – Roztlieskavačský vianočný zázrak, str. 167 )
Posledná záverečná poviedka Svätý patrón prasiat opäť v sebe skrýva nie príliš sympatickú hrdinku. Ocitá sa pred vami postava, ktorá je ufňukaná z toho, čo spáchala, že poslala k vode chalana, ktorého miluje a chce ho naspäť. Robí okolo toho megadrámu, pri ktorej už dospelý čitateľ skôr prevracia očami, ale zas je tu jeden pozitívny aspekt. Je tu u nej náznak sebareflexie a vlastnej zmeny, pretože si začína uvedomovať svoje chyby a môže za to jej správanie, jej povýšenectvo a vlastná istota, ktorú v sebe má. Záver tejto poviedky je najlepší, pretože na scénu prichádzajú všetky postavy a všetky ich príbehy sa spoja do jedného. Je to časť, ktorá sa mne páčila najviac aj preto, lebo som takto ešte nečítala poviedky a ten záver bol samozrejme šťastný.
Keď sa na knihu pozriem komplexne, tak má množstvo múch, charakterov, ktoré mne vôbec nesedeli a vidno, že je to proste americký štýl YA literatúry. Čo sa týka niečoho sviatočnejšieho, tak to bolo v úzadí, v popredí bolo riešenie vzťahov, či už kamarátskych alebo partnerských. Tá knižka ma ani nenadchla, ani nejak nesklamala, keď som nemala vysoké očakávania. Možno u nej vyzdvihnúť, že sa snaží práve zamerať na určitú zmenu zlých vlastností hlavných postáv, riešia sa tam medziľudské konflikty a zostáva pozitívna. No pre vnímavejšieho čitateľa je tá knižka „slabší odvar“, zostáva na niektorých miestach povrchná a nezaobíde sa to bez nudy a prevracania očí. Tínedžerom by sa však mala páčiť. Moje hodnotenie je skôr 3/5, ale s prižmúrenými očami sa tomu dá dať aj 3.5.
Moje hodnotenie
3 – 3.5/5
Autor: John Green, Maureen Johnsonová, Lauren myraclová
Názov: Nech sneží
Foto a text: dusazeny.sk
Úryvok je citovaný z knihy Nech sneží, strana 167, poviedka Roztlieskavačský vianočný zázrak.
