Uspávanka, ktorá zabila

 Uspávanka

( Goncourtova cena 2016 ) 

Čo sa všetko môže skrývať za pokojným názvom knihy a príjemnou obálkou? V tomto prípade dráma v jednej rodine, v duši človeka a v spoločnosti. Smrť, ktorá nahlodáva každého čitateľa. Otvára dvere otázok.  Ako by toho mohol byť niekto schopný??! Prečo? A pritom svet ide ďalej, pokojne ako predtým. Smrť zaúradovala, zničila, zobrala a odišla. Dve deti už nepočuli pokojnú uspávanku, zaspali a svetom sa nesú už len vzlyky ich matky a otca, ktoré ich pripomínajú.

Táto kniha má hneď drastický začiatok. Čitateľ sa dozvedá o smrti súrodencov v jednej rodine, o ktoré sa starala v tom čase pestúnka. Ak však očakávate, že vám autorka odkryje postup brutálnej vraždy, ste na veľkom omyle.

Majstrovstvo postáv

Čitateľ sa nestretáva s veľkým počtom postáv, avšak stretáva sa s veľkou variabilitou charakterových čŕt, zmenou nálad u postáv a rôznymi postaveniami v spoločnosti, z čoho pramení i povrchné nazeranie zhora. Hrdinovia autorky prechádzajú rôznymi psychickými stavmi, od úplnej pohody, radosti až k zúfalstvu, k neriešiteľným problémom a k beznádeji. Do ich vlastných názorov „búcha“ spoločnosť, pre ktorú sa stal materializmus a workoholizmus normálnym. Niekedy ani sami nevedia, čo naozaj chcú, čo potrebujú, a čo je len číra fantázia, ktorá sa nikdy nesplní. Ich psychický stav je to, čo sa ponúka čitateľovi, cez to reflektuje všetko dianie v knihe. Preto témou sa nestáva dôvod vraždy, ale pozadie hlavných postáv – ich myšlienok,  pocitov a rozhodnutí, ktoré vedú k daným činom.

„Mormídne refrény kolíšu Louise pri chôdzi. Vety, ktoré si nevymyslela a ktorých zmyslu asi nerozumie, sa jej zabývali v mysli. Srdce jej zatvrdlo. Roky ho pokryli hrubou a studenou škrupinou a už ho takmer nepočuť biť. Už ju nič nedokáže nadchnúť. Musí priznať, že už nevie ľúbiť. Vyčerpala všetku nehu, čo mala v srdci, jej ruky už nemajú čo hladiť.“ ( str. 145 )

Motív skutočného príbehu

Autorka pri svojej knihe Uspávanka podotýka, že k napísaniu tohto krátkeho románu ju podnietila skutočná vražda, za ktorú mohla zrovna pestúnka. Samotný príbeh je naozaj uveriteľný a prepracovaný. ( hlavne čo sa týka emočnej stránky ) I keď nejde o presne určený prípad, ale o všeobecné písanie o udalostiach, ktoré sa stali a môžu sa stať aj v budúcnosti i tak je to veľmi rezonujúce v čitateľovi.

Spoločenský rozmer románu

Kniha podstrkáva k čitateľovi viaceré otázky a taktiež morálny a spoločenský pohľad na spoločnosť a dianie v nej. Nesnaží sa nijako hodnotiť, nijako stáť na jednej, či druhej strane. Prichádza len k čistému konštatovaniu toho, čo predchádzalo k daným udalostiam.  Autorka sa k svojim čitateľom prihovára cez témy: lásky, výchovy, vzťahov, predsudkov a materiálnych istôt, ktoré sú vždy aktuálne. Spoločnosť sa však mení striedaním generácií a preto prichádza i k zmenám v hodnotách. Preto je na každom, ako spracuje dané informácie a bude ďalej fungovať v spoločnosti, ktorú i sám vytvára.

Blízkosť s cudzotou

Spájanie dvoch protichodných slov je v tomto prípade namieste. Nesie sa totiž celou knihou. Chvíľkové láskyplné časti sú hneď nahradené pochmúrnou, depresívnou atmosférou. Všetky pocity sa razom prelínajú, až vzniká „guláš“, v ktorom sa nevyznajú ani postavy. Tá blízkosť, ktorú pociťovala pestúnka v rodine bola chladná, premenlivá, celkom nereálna. Inak to nebolo ani v jej prípade. Vypočítavosť, s ktorou predstupovala pred svojich zamestnávateľov, zatvrdzovala čoraz viac jej srdce. Ľadové vzťahy skončili iba chladom, ktorý zostal v byte. Nedostatok lásky je až alarmujúci.

Názov knihy akokoľvek vyznieva upokojúco ( Uspávanka ), určite vás nenechá spať.

Autor: Leila Slimani

Názov diela: Uspávanka ( 2017 ), Chanson douce ( 2016 )