Milí čitatelia, vybrala som pre vás dva úryvky z útlej knižôčky od Miroslava Sanigu – Čerenie duše. Verím tomu, že vás možno nadchnú, donútia sa zamyslieť, alebo prilákajú k čítaniu samotnej knihy.
„Pokojný alebo rozbúrený oceán ľudskej pospolitosti Nedávno som s chlapcami púšťal loďky na mláke vedľa potôčika. Na pokojnej hladine plávali loďky bez problémov. Odrazu sa strhol silný vietor a pokojnú hladinu mláky tak rozvlnil, že všetky loďky sa okrem jednej poprevracali a potopili. Loďka, ktorá bola zhotovená z pevnejšieho materiálu, sa nedostala pod hladinu a odolala aj mohutnému vlnobitiu. Hoci ňou vlny hádzali sem a tam, odolala im i náporom silného vetra. Chlapec, ktorému patrila nepotopená loďka, bol rád. Naopak, jeho kamaráti boli smutní. Trvalo mi hodnú chvíľku, kým som ich trochu rozveselil a vysvetlil im, že pri zhotovovaní lodiek mali myslieť na to, či ich plavidlá budú na nepokojnej hladine dostatočne stabilné. Potom sme loďky spoločne poopravovali, aby sa zvýšila ich stabilita. Keď zavial silný vietor a opäť rozvlnil mláku, nepotopila sa ani jedna loďka. Na tvárach chlapcov sa objavil neobyčajný úsmev. Ľudská pospolitosť mi pripomína oceán, v ktorom plávame ako loďky chlapcov na mláke. Ak je tento oceán pokojný, plávame bez ťažkostí. Ak však oceán ľudskej pospolitosti ovládne nenávisť, závisť a zlo, potom sa nám v kalnej vode pláva veľmi ťažko. Človek, ktorý nie je dostatočne vyzbrojený kolesom lásky, sa ľahko ocitne pod hladinou, kam ho strhne vír kalnej vody. Z nej je ťažké vynoriť sa a plávať životom ďalej. Oceán ľudského spoločenstva je pokojný len vtedy, keď je ľudská pospolitosť presiaknutá láskou, žičlivosťou a dobrom. Od každého z nás závisí, či svojím správaním prispejeme, aby oceán ľudského spoločenstva bol naplnený láskou a pokojnou hladinou alebo jeho hladina bude rozvlnená vlnobitím závisti a zla (s. 18-19).“
„Nezabúdajme sa dívať do spätného zrkadla Každé motorové vozidlo má po obidvoch stranách spätné zrkadlá, z ktorých vodič dostáva vizuálne informácie o dianí na vozovke. Aj keď hlavnú pozornosť musí venovať priestoru pred sebou, z času na čas sa musí pozrieť do spätného zrkadla, aby skontroloval situáciu a neohrozil ostatných účastníkov cestnej premávky. Na pomyselnej ceste životom je človek v podobnej situácii. Každý z nás putuje po svojom vlastnom chodníčku, ktorý križuje cesty iných ľudí. Ak chceme byť svedomití a tolerantní, na spoločných križovatkách sa musíme pozerať nielen dopredu, ale aj dozadu. Nesmieme zaradiť najvyššiu rýchlosť, pri ktorej budeme sledovať priestor len pred nami a nebudeme vnímať dianie okolo seba. V rýchlosti ľahko prehliadneme niekoho, kto potrebuje našu pomoc. Zaslepení svojím cieľom zabúdame z času na čas pozrieť dozadu a prehliadame toho, koho sme ranili svojou nezdravou priebojnosťou, dravosťou, hrubosťou. Veď načo sa zdržiavať s niekým, kto nám nepomôže pri dosahovaní nášho cieľa, dokonca by nám bol na oštaru, my by sme sa oneskorili a ostatní by nás predbehli. Pri putovaní životom by sme sa mali správať ako vzorní účastníci cestnej premávky. Nemali by sme hľadieť len pred seba a na seba, aby sme sa dostali k svojmu vytýčenému cieľu. Mali by sme si všímať aj to, či svojím správaním na križovatkách života niekomu neubližujeme. Častejšie by sme sa mali dívať aj do pomyselných spätných zrkadiel. Keď si v nich všimneme, že niekto potrebuje našu nezištnú pomoc, mali by sme ju poskytnúť aj za cenu toho, že spomalíme a k vytýčenému cieľu prídeme neskôr alebo ho ani nedosiahneme (s. 23-24).“
