Jozef Gregor Tajovský – Ženský zákon
Prečo som sa pustila do tejto starinky:
Tak ako pri dráme Statky – zmätky, tak aj v tomto prípade „zaúradovalo“ meno autora. Budem sa opakovať, Tajovský patrí k mojim obľúbeným autorom slovenskej klasiky a preto som po ňom siahla opäť. Tentokrát som išla komediálnym smerom a vybrala som si titul Ženský zákon. Je to celkom krátka hra, má štyri dejstvá a len sedem dôležitých protagonistov. Čiže pre takých ako ja, kto nemá pamäť na mená, je to úplný ideál 😀 😀 . To samozrejme ide ruka v ruke s tým, že túto divadelnú hru máte prečítanú v expresne rýchlom čase. A tak to bolo aj u mňa. Ako sa mi ne/páčila, to si už môžete prečítať nižšie.
Čo mi dala táto kniha:
Musím sa priznať, že som knihou naozaj preletela, neubralo to však na samotnom odkaze, ktorý v sebe hra nesie. Opäť Tajovský čitateľa privádza do dedinského prostredia, v ktorom sa nájdu dobrí i zlí ľudia, nikdy nie však čiernobiely. Autor nás privedie do konfliktu medzi dvoma rodinami, kde sa mladí – Anička a Miško k sebe zaviazali. S tým však nesúhlasia ich matky. Miško odchádza na vojenčinu a na dedine sa začnú šíriť klebety. Dve rodiny sa ešte viac povadia, no najviac tým trpí Anička a Miško. Čo sa musí stať, aby sa skončil kolotoč ohovárania, zaklínania a vražedných pohľadov? Opäť tu je téma, ktorá bola aktuálna pre dané obdobie a je aktuálna i dnes. Rozdiel je len v tom, že rodičia už tak nehovoria do sobášov. Aktuálna je tam však téma klebiet, ohovárania a osočovania, ktorá škodí nielen dotknutej strane, ale v konečnom dôsledku aj samotným šíriteľom. Tým, že išlo o veselohru, tak to bolo odľahčené a samozrejme, že to skončilo dobre. Najviac sa mi teda páčila tematika hry, otázky, ktoré sú predostreté recipientom a štýl, ktorý je typický pre Tajovského.
„ANIČKA: Mama mojá-á…(Chytí sa Jana.)
JANO: Ženy, majteže svedomie, nemučte dievča! (Naťahujú Aničku po javisku.)
MARA: Opitá nemá rozumu!
ZUZA: A triezva pohotove. (Ťahá Aničku von.)
JANO: Nemáš ho ani ty, keď ideš. To je ženský zákon! (V hneve sadne.) Ani dobrotky, ani zlotky.
ANIČKA: Mama, ja nejdem! (Vzoprie sa vo dverách.)
ZUZA: Nejdeš?! (Vytrhne ju von.)
MARA: (Zavrie dvere a bije sa po kolene.)“ (str. 36)
Sklamalo ma niečo v tejto knihe:
V tomto prípade na mňa hra pôsobila dojmom, že by som ju lepšie vnímala ako divák pred javiskom. To, že som ju nevidela mi dalo najavo, že to je ten posledný stupienok, aby bolo dielo zavŕšené do dokonalosti. Myslím si, že viac by som si to užila teda v divadle, ako keď som ju len čítala.
„ANIČKA: A že by ste i Miška odo mňa odvrátili, vymýšľali ste na mňa špatnosti a šepkali jeho mame, čo mu majú dať písať, a ten vám uveril. Že sa raz , či dva Michlíkeje mládenec pred nami zastavil a ruku mi podával, povedali ste, že mi prsteň driapal z ruky, že s ním vystával popod steny, a čo by ani nikto nevymyslel, čo ste vy na mňa naklebetilia ste ma takým činom okradli oň.“ (str. 53)
Prečo by som vám odporúčala siahnuť po tejto starinke:
Opäť sa budem opakovať po predchádzajúcich článkoch, Tajovského vám odporúčam pre jeho samého. Píše ľahko, jasno a vždy jeho text nesie posolstvo ohľadne spolunažívania a správania sa ľudí. Môžem siahnuť po hocijakom texte z jeho pera a vždy sa v tom nájdu problémy i dnešnej doby. Verím, že nie každému sedí realizmus, nie každý musí mať rád prostredie dediny, no pre mňa to znamená určité spomalenie, vrátanie sa v čase a precítenie doby, ktorú som síce nezažila, no ľudia sa nikdy nemenia. Preto vám Tajovského odporúčam najmä pre konflikty, ktoré vytvára a z ktorých si vieme my následne vziať ponaučenie.
