Charles Dickens – Veľké nádeje
A i ja som mala veľké očakávania. Púšťať sa do tejto knižky bola veľká radosť, no i mierny strach. Ten vznikol z toho dôvodu, že Vianočná koleda je srdcovka a nechcela som, aby sa mi nejaké dielo od Dickensa nepáčilo. Napokon to však bola jednoznačne najlepšia kniha mesiaca a príbeh, ktorý mi veľa dal. Možno to poznáte, keď chcete knihu dočítať, ale nechcete, aby bol už koniec. To bol pre mňa prípad tejto knižky.
Nebesá vedia, že sa nikdy nemusíme hanbiť za svoje slzy, lebo zmývajú ako dážď oslepujúci prach zeme, ktorý pokrýva naše zatvrdnuté srdcia. (str.165)
Prečo som sa pustila do tejto starinky: Jednoznačne kvôli autorovi. Nevedela som ani, akú anotáciu má kniha. Druhý dôvod bol ten, že ako čitateľ cítim, že by som mala dávať viac priestoru už klasike. Tým nevravím, že knihy, čo teraz vychádzajú sú zlé, no tá klasika je predsalen pre niečo hodnotná a práve tieto hodnotné prvky starých kníh chcem viac prijímať. Ďalší dôvod súvisí tiež s autorom, pretože Dickens vyrastal a žil v Anglicku a i dej zobrazuje staré Anglicko. Práve 18. a 19. storočie je pre mňa takou skorou istou zárukou, že ma kniha osloví. Príkladom môže byť, že som oddaná Doylovi či Austenovej.
-Poviem ti – riekla tým istým vášnivým šepotom, – čo je pravá láska. Je to slepá oddanosť, bezvýhradné pokorenie seba, krajné podrobenie sa, dôvera a viera navzdor sebe a celému svetu, odovzdanie celého srdca a duše tomu, kto si ťa získal – tak som milovala ja! (str.242)
Čo mi dala táto kniha: V prvom rade krásny čitateľský zážitok. Čítala som ju síce dlhšie, lebo popri nej som čítala ešte ďalšie knihy, no nechcela by som ju určite narýchlo prečítať. Celý príbeh som prežívala s napätím. Z odstupu času veľmi chválim zápletku, ktorá bola prepracovaná a niesla v sebe ďalšie vedľajšie zápletky. Rovnako ako vo Vianočnej kolede, aj tento titul sa zameriava na vnútro človeka. Ide však o množstvo postáv, ktoré stoja pred čitateľom a ponúkajú mu svoje vnútro. Hlavný hrdina Pip má šťastie aj smolu, jeho vnútro sa neustále vyvíja určitými smermi. Keď zlyhá neobhajuje sa, nevyhovára sa, ale prijíma rozsudok a sám seba tiež odcudzuje. Je to kritická postava, ktorá „núti“ i čitateľa ku kritike. Táto knižka zobrazuje faloš, hnev, zlo, necitlivosť, krutosť, beznádej a pritom je v nej toľko lásky a priateľstva. Myslím si, že rozcíti každého čitateľa, ak ju prijíma sústredený a príbeh sa dostáva až k jeho srdcu. Veľké nádeje do mňa vniesli svoju citlivosť a vďaku. To sa nepodarí hocijakej knihe!
Sklamalo ma niečo v tejto knihe: Absolútne nič. Patrím práve k tým čitateľom, ktorí sú dosť kritickí a naozaj nepustia sa do hocijakej literatúry, ale v tomto titule pre mňa proste neexistuje žiadna chyba.
Nevedel som, čo jej odpovedať, ani ako ju utešiť. Že sa veľmi prehrešila, keď k sebe vzala dieťa, poddajné všetkým vplyvom, aby z neho vypestovala nástroj svojej divej nenávisti, svojej pošliapanej lásky a ranenej pýchy, to som vedel veľmi dobre. No vedel som taktiež, že tým, že odvrhla denné svetlo, odvrhla oveľa viac, že vo svojej odlúčenosti sa odlúčila od tisícich prirodzených a hojivých vplyvov, že jej duch, nútiaci sa do samoty, ochorel, ako ochorie a musí ochorieť duch všetkých, čo prevrátia poriadok určený Tvorcom. (str.397)
