starinky – Sirota Podhradských

1
262
sirota podhradskych

Terézia Vansová – Sirota Podhradských

Názov Sirota Podhradských zrejme každému, kto čítajú tento článok niečo hovorí. Ja som túto knihu nejakým spôsobom reflektovala cez maminu, keď niečo medzi rečou nadhodila…nepamätám si to presne, no impulz k prečítaniu prišiel až teraz, keď sa snažím dohnať všetku tú klasiku, ktorú som mala mať už dávno za sebou. A práve Sirota Podhradských do tejto kategórie patrí, pretože je to román pre dospievajúce dievčatá.

Prečo som sa pustila do tejto starinky: 

Sirotu Podhradských som začala čítať tak, že som sa raz pozrela na obálku a niečím ma tak zasiahla, že som si povedala – teraz je tá chvíľa na teba. A naozaj bola. To načasovanie na niečo romantickejšie bolo akurát, lebo u mňa v tých knihách nie je romantika na prvom mieste a keď už je, tak vyžadujem pri tom prepracovanejší príbeh a určité mantinely. Sirota Podhradských prezentuje takú vnútornú potrebu lásky, pohľadenia, ale zároveň intrigami a ťažkým osudom Violy vytvára obraz zdanlivej tureckej telenovely. 😀 😀 😀 S tým rozdielom, že sa nachádzame na slovenskom území v 19. storočí a celkovo je príbeh kvalitnejšie prepracovaný.

„Z tvojich očí vanie chlad večného ľadu polárnych nocí a vlasy ti horia svetlom zmysly odberajúcim, samé stopené zlato!“ (str. 143)

Čo mi dala táto kniha:

Sirota Podhradských je veľmi príjemné a nie až tak preromantizované dielko pre ženy, alebo teda pre dospievajúce dievčatá. Miešajú sa tam prvky motívov lásky s ťažkosťami ľudí 19. a možným začiatkom 20. storočia. U Vansovej je veľmi citeľný idealizmus, ktorý vsúva do slovenského realizmu. Každý bôľ má pre ňu význam. Nerobí z Violy až takú chudinku, i keď jej nepripravila ľahké roky. Pravda však je aj tá, že Viola je vo všetkom dobrá, čo môže viesť k nesympatii u čitateľa.  Vansová pred čitateľa podsúva neľahké osudy viacerých postáv. Jednou z nich je mladé dievča, ktoré v príbehu aj zomiera. S touto dievčinou Vansová pracuje s veľkým citom. Viola, ktorá ju mala rada, prežíva smútok, no akoby zostávala aj racionálna. Dokonca prichádza aj k určitému filozofovaniu nad smrťou a životom. I keď sa hlavná protagonistka javí, ako dokonale zmýšľajúca osoba, ktorá nerobí chyby, predsalen autorka využíva jeden jej nedostatok. Tým je prchkosť a unáhlenosť konania. V jednom momente padá ľadová zábrana Violy a napokon sa podvoľuje emócii a citom, kedy si získa nejednu čitateľku. Akú postavu to vytvorila Terézia Vansová? Racionálna tajnostkárka, ktorá nikomu nedôveruje, no má potrebu cítiť lásku, koná neuvážene a pod návalom emócie, čo napokon zničí jej zábrany a zrúca sa jej obrana. V tomto momente čitateľ spoznáva viac dušu ako „robotické“ správanie, ktoré hrdinka predtým predvádzala. Je to krásny moment, v ktorom je znázornená sila lásky, ktorá sa valí z človeka. Láska zobrazená tak jemnučko, citlivo, krôčik po krôčiku. To je práve čaro tejto staršej literatúry, ktorá s jednotlivými emóciami a citmi pracuje v literatúre inak, ako to vidíme v súčasnosti. Vie navodiť atmosféru neviditeľnej lásky a pritom zostáva veľmi silná a dôveryhodná. Terézia Vansová mala talent na vyvolanie dramatických momentov, na zobrazenie krásy prírody a na jemnocitnú prácu s emóciami, ktoré driemali vo vnútri človeka.

sirota podhradskych

Sklamalo ma niečo v tejto knihe:

Jediné, čo ma kvázi sklamalo bol možno až veľmi šťastný koniec, ktorý ten príbeh má a je poňatý s veľkou dávkou „ružového optimizmu“ v realizme. Na druhej strane chápem to, že autorka písala pohodové čítanie pre ženy a preto ukončila drámu šťastne a s krásnymi výhliadkami do budúcnosti. Na mňa tam však bolo veľa pozitívnych náhod v jednom momente…

„Viola stála opretá o dvere a dívala sa, teraz už zase zdanlivo pokojná, do diaľky. Imrovi dlho, až kým sa celkom nezotmilo, sa zdalo, že ju vidí pred sebou, a aj potom ešte videl ju duševným okom, hľadel na ňu pohľadom lásky.“ (str. 242)

Prečo by som vám odporúčala siahnuť po tejto starinke:

Sirotu Podhradských vám odporúčam, ak chcete siahnuť po literatúre, ktorá je jemnejšia a očakávate šťastné konce. Zároveň si myslím, že tak trochu na túto knihu musíte byť aj naladený, lebo sú isté veci, ktoré by sa jej dali vytknúť. Prezentuje však princíp /každý raz dostane to, čo si zaslúži/ a tým možno chce byť aj svojim čitateľom istou nádejou či výstrahou. Je to pekný príbeh, ktorý zobrazuje dramatické zvraty, intrigy, zatrpknutosť, no najpodstatnejším aspektom sa v ňom stáva odpustenie a láska. Návrat v čase vám sľubuje nielen príbeh a správanie protagonistov, ale aj jazykové prostriedky, ktorými sa čitateľ s nadšením môže nasýtiť. Sirota Podhradských je prvým slovenským ženským/dievčenským románom a aj práve preto by mu mal dať šancu nádejný recipient.

„Smrť? Aké strašné slovo! Slovo plné hrôzy. A predsa smrť prichádza mnohým ako verný priateľ a vysloboditeľ z trápenia, ako anjel pokoja.“ (str. 243)

Úryvky sú citované z knihy Sirota Podhradských, strany: 143, 242, 243.

1 komentár

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Zadajte svoj komentár!
Zadajte svoje meno tu