Martin Kukučín – Rysavá jalovica
Možno budem divná, no nikdy som nevidela Rysavú jalovicu a ani som ju doteraz nikdy nemala potrebu čítať. Pritom Martin Kukučín mi bol celkom sympatický autor, čo sa týkalo povinnej literatúry. (aj stále je) Napríklad povinná jazda pre všetkých stredoškolákov – Keď báčik z Chochoľova umrie, sa mi veľmi páčila. Teraz však musím svoje poradie pozmeniť, pretože Rysavá jalovica sa mi páčila ešte o čosi viac.
Prečo som sa pustila do tejto starinky: Námatkovo som si ju vzala. Mala som jednu mŕtvu sobotu v práci a tak som upratovala knihy v mimočítankovej literatúre. Kukučína a jeho tvorbu som mala rada, tak som si povedala, že keď si chcem rozšíriť tento rok povedomie aj o slovenskej klasike, tak sa zameriam do väčšej hĺbky práve na tohto autora. (Preto som ako ďalšie prečítala Neprebudeného a čaká ma aj titul Mladé letá.) A tak som už v ten deň začala čítať Rysavú jalovicu.
Bolože dobre Krtovi, kým snil. Zabudol na všetky neresti a biedy svojho života. Veru by nedbal, čo by mohol do súdneho života takto za stolom ležať a také milé snívať. Veď sa mu prisnilo, že jalovica je tu a že ju sám doviedol domov. Ešte keď sa prebudil, držal päsť mocne zavretú, aby sa mu z nej nevytrhla. (str. 46)
Čo mi dala táto kniha: V prvom rade som si pri nej úžasne oddýchla. Čítala som ju práve v čase, kedy som sa na ňu mala aj náladu, takže sa mi hneď aj lepšie a rýchlejšie čítala. Dala mi v prvom rade určité pobavenie (i keď niektoré momenty pri svojich morálnych karhaniach nevyznievajú v skutočnosti vtipne, no autor to dokáže zabaliť do príjemného, optimistického dedinského prostredia). Uzučká knižka rieši problémy alkoholizmu a rodinné/dedinské škriepky. Má byť poučným čítaním a vystríhať od určitých osobnostných slabostí, handrkovania sa, ubližovania. Páči sa mi záver, nie však samotným koštatovaním, že končí všetko dobre… ale práve náznakom irónie, akoby sa sám autor smial na optimistickom závere svojej poviedky. Je to niečo, čo by som asi ako 16 ročná ešte v texte nezachytila, no teraz to na mňa priam „vyskočilo“. Bol to práve ten moment, kedy si ma autor absolútne získal.
Sklamalo ma niečo v tejto knihe: Nezažila som počas čítania žiaden rušivý moment. Dej plynul a prinášal so sebou postavy, ktoré sa samé predstavovali čitateľovi svojim konaním. Autor ich nemusel predstavovať žiadnymi opismi, a predsa recipient mal o nich vytvorenú spoľahlivú predstavu. Ja som si príbeh užila. Kukučín ma nezaviedol len na dedinu, ale tak do hláv a sŕdc svojich protagonistov, že nemôžem povedať na nič, že by sa mi nepáčilo.
Na muža ani nepozrie, lebo ak by to urobila, vzkypela by v nej krv a bolo by s ním zle. (str.45)
ľutoval úprimne všetky včerajšie priestupky svoje, sám sebe nadával v duchu do ožranov a naničhodníkov a dva razy sa pošepky zaprisahal, že viac nikdy rozolišu piť nebude, a čo by ho celá rieka tiekla. (str. 46)
Prečo by som vám odporúčala siahnuť po tejto starinke: Rysavú jalovicu by som odporúčala z dvoch dôvodov. Prvým z nich je samotné presunutie čitateľa do iného sveta, oproti tomu v akom žijeme dnes. Zobrazuje naše tradíciu, našu kultúru, našich predkov. Zobrazuje život slovenskej dediny v 19. storočí. Druhý dôvod je samotný odkaz, ktorý odzrkadľuje táto poviedka. Je tam množstvo narážok na chyby, ktorých sa v spoločnosti, ale aj v súkromí dopúšťame. Môže to u niekoho viesť k sebareflexii… (možno 😀 😀 ) I keď tam nie je nejaká romantická zápletky, tak i napriek tomu v sebe nesie odkaz lásky a odpúšťania. Kukučínovu Rysavú jalovicu vám odporúčam prečítať pre odkaz vsadený do diela, pre ľahkosť textu a napokon i pre samotné autorovo zapochybovanie v samom závere titulu. Hádam by si i vás pre toto všetko získala.
