starinky – Raňajky u Tiffanyho

0
152
raňajky u tiffanyho

Truman Capote – Raňajky u Tiffanyho

Klasika, o ktorej som predtým nič nevedela. Nevedela som o čom  je, nevidela som ju sfilmovanú a ani som nevedela, či ma to vôbec chytí. Raňajky u Tiffanyho tak boli pre mňa veľké neznáme (ako väčšina americkej klasiky). Túto moju nevedomosť som z časti už doplnila informáciami. Viem o čom je titul Raňajky u Tiffanyho, viem, že ma to veľmi nechytilo, a viem, že film ma vôbec neláka. Kniha u mňa úplne prepadla, no pokúsim sa nájsť aj jej svetlé body.

Prečo som sa pustila do tejto starinky: 

Určite v tom bola zvedavosť, ale aj ten pocit sprostosti, že to dielo nepoznám a pritom je také známe. Myslím si, že to, že ma nikdy nelákala americká klasika (a v podstate ani teraz ma neláka) zapríčinilo to, že mám veľké medzery v jej dielach. Skôr inklinujem k európskej literatúre a aj tam uprednostňujem anglickú a našu, v ktorých sa cítim komfortne. O tej americkej sa to nedá s určitosťou povedať. Pár výnimiek tam je, ale je to neporovnateľné s domácim. Dôkazom toho je napokon aj pocit, ktorý vo mne vyvolal Truman Capote.

,,To bola doktorkova chyba. On vždy vláčil domov kadejaké divé tvory. Jastraba so zlomeným krídlom. Ba raz aj dospelého rysa so zlomenou nohou. Ale nemôžete dať srdce divému stvoreniu: čím ho máte radšej, tým väčšmi zosilnie. A napokon je také silné, že ujde do lesa. Alebo vyletí na strom. Potom na vyšší strom. A nakoniec sa vznáša na nebi. Tak sa to s vami skončí, pán Bell. Ak svoju lásku upnete na divého tvora. Skončí sa to tak, že budete pozerať do neba.“ (str. 63)

Čo mi dala táto kniha:

Veľmi ťažko sa mi hľadá niečo, čo ma uchvátilo počas čítania. Jedným z tých aspektov však môže byť pohľad na krásu, na určitú jednoduchosť a bláznovstvo. Je škoda, že hlavný protagonista neodkrýva viac svoje myšlienky a názory. Možno by sa tým zmenil povrchný vzťah k postavám. V tomto prípade skôr prichádza k určitej akceptácii a ľahostajnosti ku vzťahu k protagonistom. A aj tak načrtnutá sympatia postupne degraduje, no jej zárodky sú tam citeľné. Capoteho postavy sú zmesou, ktorá má svoje pozitívne i negatívne črty, vedia ľúbiť rovnako ako nenávidieť. Sú celkom uveriteľní. Ťažko sa v nich však človek vyzná. Nečítala som si, čo na knihu vravia iní čitatelia, alebo čo im dala. Niektorí recipienti môžu pozitívne brať samotnú myšlienku slobody, ktorá sa núka človeku, ako aj naproti tomu – potrebu mať niekoho blízko seba.

raňajky u tiffanyho

,,Božemôj, predsa sme len patrili jeden druhému. Bol môj.“ Vtedy som jej prisľúbil, že sa sem vrátim a nájdem jej kocúra. „Aj sa oň postarám. Sľubujem.“ Usmiala sa, tým novým, neveselým, skúpym úsmevom. „Ale čo bude so mnou?“ zašepkala a opäť sa zachvela. „Veľmi sa bojím kamoš. Teraz. Nakoniec. Lebo to nemôže tak ísť navždy. Aby človek nevedel, čo je jeho, kým to neodhodí. Psie dni, nálady, to je nič. Tučná ženská, aj to je nič. Ale toto: v ústach mi tak vyschlo, že by som si nemohla odpľuť, ani keby od toho závisel môj život.“ (str.92-93)

Sklamalo ma niečo v tejto knihe:

Štýl autora, strašná nuda počas celého príbehu, chýbala tam silná nosná myšlienka/idea, na ktorej by stál príbeh, nesympatická hlavná ženská postava a určitá nemožnosť si vytvoriť vzťah s protagonistami. Celkom dosť toho je. Idem na to postupne. Na začiatku knihy som pociťovala ešte určitú zvedavosť, ktorá ma poháňala v príbehu. Potom však ako to bolo celé nudné (a ja ani teraz nemám pocit, že by sa tam niečo dialo), tak samozrejme nuda zvíťazila nad zvedavosťou. K tomu dopomohol aj samotný štýl rukopisu autora. Všetko, čo opisoval, opisoval vzdialenou a povrchnou formou. To hneď nadväzuje na to, že veľmi ťažko sa dá vytvoriť nejaký vzťah, keď tá postava sa nejakým spôsobom neodprezentuje čitateľovi. Recipient tak nemá možnosť ju pochopiť. A to samozrejme už ide ruka v ruke s mojou nesympatiou k hlavnej ženskej postave. Ona je tam síce prezentovaná ako pekné dievča, ktoré si podmaní každého chlapa a neskôr sa ukazuje jej psychická nerovnováha, stále je dobrodruhyňa a tajomstvo samo osebe. Málokedy sa dá predpokladať, čo urobí. Jej vzťahy sú povrchné a ak sú aj pravé ťažko to dá najavo. Samozrejme nechýba pridaný ťažký životný údel, ktorý má obmäkčiť čítajúceho. Mňa neobmäkčil a nenašla som si k nej cestu (aj keby umrie, je mi to jedno). Celé sa to dalo relatívne ešte zachrániť psychologickým či filozofickým aspektom, ktorý by ponúkol recipientovi úvahové prvky. Ani tými však táto kniha neovplýva a nájde sa ich minimum.

Prečo by som vám odporúčala siahnuť po tejto starinke:

Je veľmi ťažké odporúčať niečo, čo mne samej nesadlo. Pokúsim sa na to však hľadieť menej subjektívne. Kniha Raňajky u Tiffanyho na vás môže zapôsobiť svojou americkou „vôňou“, pre tých viac bohémskych, zas postavami. Je to veľmi individuálna kniha a v tomto prípade veľmi záleží od toho, kto ju číta. Je uznávaná, má svoje miesto medzi svetovými klasikami a aj to je dôvod, prečo po nej siahnuť. Rozšíri obzory čitateľovi. Ak ho nadchne – je to super, keď z nej bude sklamaný – aspoň to môže porovnávať s ďalšími dielami. Porovnáva ju nielen medzi americkými dielami, ale medzi všetkými veľkými menami klasiky a tak si sám nájde svoje pole, ktoré ho literárne obšťastňuje. Ono vždy platí, že aj zlá kniha vie čitateľa posunúť vpred. A tá dobrá mu urobí zas veľkú radosť. Je už len na vás, do ktorej skupiny by ste sa pridali v prípade Capoteho titulu. Nezistíte to však, kým knihu neprečítate.  

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Zadajte svoj komentár!
Zadajte svoje meno tu