V. Gogoľ – Petrohradské poviedky
Prečo som sa pustila do tejto starinky:
S Gogoľom som sa stretla už dávnejšie pri jeho diele Taras Buľba. Nemala som veľmi v pláne sa znova do jeho diel púšťať, no na instagrame bola výzva, do ktorej som sa napokon zapojila. Mali sme si vybrať ktorékoľvek jeho dielo a prečítať ho. Kolegyňa čítala Petrohradské poviedky, čo mi uľahčilo výber, keďže sa jej páčili. Voľba bola napokon jasná – išla som do poviedok.
„,Čakal som ťa, syn môj,´ povedal, keď som pristúpil k nemu, aby ma požehnal. ,Máš pred sebou cestu, po ktorej odteraz pôjde tvoj život. Tvoja cesta je čistá, nezíď z nej. Máš talent, talent je najvzácnejší dar boží – nezahub si ho. Pozoruj a skúmaj všetko, čo vidíš, podriaď všetko svojmu umeniu, no vo všetkom sa uč nachádzať vnútornú myšlienku a nadovšetko sa usiluj poznať tajomstvo tvorby. Blažený vyvolenec, ktorý ho pozná. Niet preňho v prírode nízkeho predmetu. V nepatrných veciach je umelec-tvorca práve taký veľký ako vo veľkých, nehodná vec uňho už nie je nehodná, lebo z nej viditeľne vyžaruje krásna duša tvorcu, a nehodná vec už dostala vznešený výraz, lebo prešla očistným plameňom jeho duše. V umení nachádza človek náznak božského, nebeského raja, a už len preto umenie prevyšuje všetko na svete. A koľkonásobne velebný pokoj prevyšuje svetský zhon, koľkonásobne tvorba prevyšuje skazu, koľkonásobne anjel jedine čistou nevinnosťou svojej svetlej duše prevyšuje všetky nesčíselné sily a spupné náruživosti satana – toľkonásobne prevyšuje vznešené umelecké dielo všetko, čo na svete je. Všetko obetuj umeniu a zamiluj si ho s celou vášňou. Nie s vášňou, ktorá dýcha pozemskou žiadostivosťou, lež s tichou nebeskou vášňou, bez nej sa človek nemôže vzniesť od zeme a stvoriť prekrásnu hudbu pokoja (s. 169-170).“
Čo mi dala táto kniha:
Titul obsahuje päť poviedok: Novský prospekt, Nos, Portrét, Plášť, Zápisky choromyseľného. Každá jedna poviedka vo mne zarezonovala a nevedela by som povedať, ktorá je najlepšia, lebo všetky boli úžasné. Niesli v sebe kus tajomnosti, i keď napokon neboli vždy také tajomné, ako sa zdalo na ich začiatku. Autor sa hral nielen s hlavou protagonistov, ale aj s tou mojou. Čo bola pravda a čo lož? Čo bola skutočnosť a čo fantázia? V každom prípade však prvotne išlo o človeka, o jeho správanie a skutky. Bol to odraz spoločnosti, ktorý reflektoval, len k tomu pridal svoju literárnosť a hneď život obyčajného človeka bol neobyčajný. Z jeho riadkov som na jednej strane cítila hravosť, no aj vážnosť a vnútornú nutnosť vypovedať dané myšlienky. Tie boli podnetné, nadčasové, také, aké zaujmú aj moderného čitateľa dneška. Určite to nebolo poslednýkrát, čo som siahla po Gogoľovi. Veď som si aj hneď po dočítaní kúpila Mŕtve duše… otázka zostáva, kedy sa k tomu titulu aj dostanem 😀 😀 .
Sklamalo ma niečo v tejto knihe:
Nie. Každú jednu poviedku som si čitateľsky vychutnala. Bavilo ma to, nenudila som sa, otváralo to dvere zvedavosti… Nemám čo vytknúť.
„Potom si ľahol do postele už pokojnejšie a začal rozmýšľať o chudobe a biednom osude maliara, o tŕnistej ceste, ktorá ho čaká na tomto svete, a medzitým oči sa mu nechtiac dívali škárou španielskej steny na portrét, zakrytý plachtou. V mesačnom svite bola plachta ešte belšia a zdalo sa mu, že tie strašné oči presvitajú aj cez plátno. So strachom sa zahľadel na plachtu uprenejšie, akoby sa chcel presvedčiť, že je to nezmysel. Ale napokon naozaj… vidí, jasne vidí: plachty už niet… portrét je celý odkrytý a oči sa nedívajú na nič, čo je naokolo, dívajú sa len naňho, prenikajú mu až do duše… Srdce mu zľadovelo. I vidí: starec sa pohol a zrazu sa obidvoma rukami chytil rámu. Potom sa vzoprel na rukách, vysunul obe nohy a vyskočil z rámu.. (s. 107-108).“
Prečo by som vám odporúčala siahnuť po tejto starinke:
- Ide o literatúru, ktorá prehovára do duše človeka.
- Poviedky sú vážne, tajomné a prekvapivé.
- Gogoľ nepíše ťažko, preto je aj ľahko čitateľný ktorémukoľvek čitateľovi.
- Je to vhodná literatúra na zamyslenie sa.
- Zas a opäť pri klasikách… proste z toho dýcha nadčasovosť!
