Romain Rolland – Peter a Lucia
Peter a Lucia je jedna z kníh, ktorú nám počas strednej školy vo veľkej intenzite prezentovali a vštepovali do hláv. Je to príbeh lásky a vojny, v takej kratšej verzii. Zobrazuje bombardovanie Paríža, no i bombardovanie vlastného vnútra.
Prečo som sa pustila do tejto starinky:
Hneď na úvod sa musím priznať k tomu, že nepatrím k fanúšikom tohto titulu. Nenadchla ma tá kniha počas strednej a ani teraz som nemala nejakú vyššiu motiváciu ju čítať. Prečo som však potom po nej siahla? Vydavateľstvo SnowMouse publishing tento príbeh vydalo vo svojej edícii stálice, spolu aj s textom od Rollanda – Empedokles z Akraganta a vek nenávisti. Toto jeho dielko som nepoznala a tak trocha (spolu aj s úžasným grafickým prevedením knihy) ma presvedčilo ku kúpe knižky. No a keď som už knihu mala, tak som sa rozhodla, že si ju prečítam celú, teda aj Petra a Luciu. Napokon ma sklamalo práve to, prečo som si knihu zadovážila a preto sa radšej v tomto článku budem venovať len Petrovi a Lucii.
„Utrpenie ani smrť nič neznamená, ak v tom nenachádzame zmysel. Obeta je slastná, ak chápeme, prečo sme padli za obeť. No aký zmysel má pre dospievajúceho mladíka svet a jeho rozbroje? Čo ho môže zaujímať, ak je úprimný a zdravý, z tej surovej mely národov, ktoré narážajú do seba ako hlúpe barany nad priepasťou, do ktorej sa nakoniec všetci zrútia? Cesta bola predsa dosť široká pre všetkých. Prečo teda tá zúrivosť zničiť samých seba? (str. 17-18)
Čo mi dala táto kniha:
Ako som už vyššie napísala, tak Peter a Lucia je dielo, ktoré ma už na strednej škole veľmi neoslovilo. Napriek tomu mám v sebe uchovanú veľmi peknú spomienku, ktorá sa spája s mojím bratom. Raz sme (neviem prečo) pozerali slovenskú inscenáciu tohto diela. Samozrejme, že to bolo ešte čiernobiele, vypli sme zvuk a sami sme si celý príbeh oddabovali. Neuveriteľne sme sa pri tom nasmiali a preto, vo mne kniha vždy vyvolá úsmevné momenty, aj keď ide o literatúru, ktorá zobrazuje 1. svetovú vojnu a smrť. Čo mňa na nej najviac oslovilo sú práve pasáže, v ktorých nie sú podstatné konkrétne postavy. Ide o opisy a zamýšľania sa nad celou situáciou vo svete, ale i taká vnútorná analýza seba samého. Preto nie je podstatný knižný hrdina, lebo každý čitateľ sa s tým vie sám vysporiadať. Vie sa zamýšľať nad tým, ako by možno jeho mladosť ne/vyzerala vo vojnovej zemi. S jednotlivými úvahovými pasážami zas môže súhlasiť, alebo naopak sa postaviť proti autorovi . Celkovo kniha je z tohto pohľadu dobrým spoločníkom pre toho, kto vyhľadáva spoločenské témy, rád analyzuje a filozofuje. Má to však svoje ale, ktoré u mňa zapríčinilo, že Peter a Lucia nepatrí k mojim obľúbeným klasikám.
Sklamalo ma niečo v tejto knihe:
Tým ALE sú práve hlavní protagonisti. Toto je práve príklad, kedy mne liezli úplne na nervy a nemohla som ich vystáť. Pre mňa sú dialógy v tomto titule úplne príšerné. Rozprávajú sa, no nič z toho rozhovoru čitateľ nemá. Niekto môže povedať, že sa hanbia, sú ostýchaví…neberiem mu to, ale aj dospievajúci človek vie počas rozhovoru využívať rozvinuté vety a viesť dialóg na určitej úrovni. Prečo nechať tak jednoducho „ležať“ dialógové pasáže, keď potom je to nastane veľký kontrast so samotnými úvahovými pasážami. Pre mňa sú Peter a Lucia (a nech sa nikto nehnevá) typ knižných hrdinov, ktorí vyznievajú ako dvaja „hotentóti“. No a ak hľadáte najmä tú lásku v príbehu, tak ju nájdete v jemných tónoch, celkom milo zobrazenú, ktorá speje k tragickému vyústeniu. Zrekapitolovane: Zaujímavé a podnetné úvahové pasáže, veľmi jemná a tragická romantická linka a celé to pokazí neschopnosť dvoch protagonistov sa rozprávať.
„Neustály pocit prázdna, ktoré bolo na konci života, prázdna tam dole, všade ukryté pod krutou a absurdnou ilúziou sveta – ten pocit zrážal všetko jeho nadšenie.“ (str. 20)
„Stovky zajtrajškov išli jeden za druhým a každý z nich bol na nerozoznanie od včerajška a dneška, každý z nich bol plný prázdnoty a čakania, čakania na nič. Čas už neplynul. Rok bol ako rieka Styx zvierajúca život kruhom čiernych a mastných vôd s tmavými a zdanlivo stojatými tôňami. Zajtrajšok? Zajtrajšok je mŕtvy.
V srdci týchto dvoch detí zajtrajšok vstal z mŕtvych.“ (str. 33)
Prečo by som vám odporúčala siahnuť po tejto starinke:
Ja Petra a Luciu odporúčam každému čitateľovi, ktorý by si chcel prečítať príbeh z obdobia vojny, no bojí sa, že na neho bude drastický. V tomto prípade, i keď sú tam smutné pasáže, čitateľ je chránený pred hrôzami zákopových bojov a jatiek. Skôr je to knižka na zamyslenie sa, na prežitie prvej lásky v jej najkrajších tónoch, ale aj to uvedomenie si hrôzy, ktorú naštartoval človek. Romain Rolland na malom priestore zobrazuje všetko, čo brala vojna ľuďom, o čo všetko prichádzali a aký mohol byť človek vďačný za prežitý deň. Je to viac kniha o vnútre človeka, o hľadaní ticha počas bombardovania a o hľadaní šťastia, ktoré by mohlo trvať iba zopár minút, no zmení celú situáciu človeka. Peter a Lucia vám možno tiež budú liezť na nervy a pri dialógoch sa vám zvýši krvný tlak ako mne, stále sú tam však pozitívne aspekty, ktoré zaraďujú novelu k literatúre, ktorú by si mal každý prečítať. I keď možno iba raz, no i to, môže zasiahnuť recipienta do hĺbky.
