starinky – Otcovia a deti

1
230

Ivan Sergejevič Turgenev – Otcovia a deti

Opäť knižka, ktorá mi tak v jeden moment padla z neba a ja som po nej siahla. S ruskou klasikou je to u mňa ešte dosť v plienkach. Na hrubšie knihy sa v tomto smere ešte necítim, no Turgevove dielo Otcovia a deti je celkom útla knižka ( povedzme, že kabelkový formát, s výpovednou hodnotou) a preto mi k nej zabiehalo očko, keď váhalo, či nezačať Adama Šangalu. Napokon sa ospravedlňujem nášmu Jégemu, no slovanský brat dostal prednosť.

Prečo som sa pustila do tejto starinky: 

Ako som už vyššie napísala, bolo to z čista jasna. Možno ma na tom najviac lákal samotný názov Otcovia a deti, ktorý predzaznamenával, že to bude určitá komparácia dvoch generácií, ich spolunažívanie, možno aj triedne rozdiely. Takto zvolený názov sa napokon ukázal ako trefný a výstižný. Určitý skepticizmus a obavy, ktoré som na začiatku mala sa rýchlo rozplynuli vďaka štýlu autora a jeho práci s jednotlivými myšlienkami a hlavne prezentujúcimi postavami. Napokon vôbec neľutujem, že som siahla po knihe Otcovia a deti a okrem Puškina som si našla autora, ktorý sa mi veľmi jednoducho a plynulo čítal.

Či sú ich modlitby, ich slzy naozaj bezvýsledné? Či láska, svätá, oddaná láska nieje všemohúca? Ó nie! Čo aké náruživé, hriešne, buričské srdce by sa skrývalo v hrobe, kvety, čo na ňom rastú, pokojne hľadia na nás svojimi nevinnými očami; a nehovoria nám len o večnom pokoji, o tom veľkom pokoji ,,ľahostajnej“ prírody; hovoria aj o večnom zmierení a o živote nekonečnom …(str. 242) 

Čo mi dala táto kniha:

Ruská literatúra je pre mňa oblasť, s ktorou sa ešte len zoznamujem a preto ani nechcem povedať, že Otcovia a deti bolo to najlepšie, čo som od nich čítala, lebo takéto niečo vypustiť do éteru by bolo nezodpovedné.  Napriek tomu Turgenev ma zaujal a čítanie ma chytilo. Oslovil ma najmä dvoma aspektmi, a to filozofickou stránkou knihy a spracovaním a neustálou prácou s knižnými protagonistami. Otcovia a deti nie je dielo, ktoré by bolo postavené na dychberúcom deji. Dá sa povedať, že nič veľké sa na scéne nedeje, len prichádzajú určité rozhovory, ktoré predstavujú ruský ľud, predstavujú určité smerovanie filozofických smerov a predstavujú postupnú premenu protagonistov. Čitateľ sa v knihe stretáva s dvoma generáciami a sleduje určité rozdiely medzi nimi. Nejde však o prezentáciu, z ktorej by mal vyjsť víťaz. Tak ako má chyby v očiach mladších staršia generácia, tak isto sa dajú nájsť pochybenia aj v mladšej generácii. Predstavený je však určitý vývoj, ktorý vždy bol a vždy bude, taktiež aj v súčasnosti. Jedným z hlavných protagonistov a dá sa povedať, že aj najpodstatnejšou postavou knihy je Bazarov, ktorý sa prezentuje ako maximálny nihilista. On tvrdí, že život nemá nejaký objektívny zmysel, hodnoty nie sú podstatné a je dosť radikálny vo svojich vyjadreniach, no z môjho pohľadu to bol úplne nešťastný človek, práve preto, lebo všetko odmietal – a to aj krásu, priateľstvo, lásku… Je to postava, ktorá si však protirečí vo svojej doktríne svojim konaním, kedy sa zamiluje. Práve postava Bazarova a jeho „priateľa“ (nedá sa povedať, že Bazarov by si ctil nejakým spôsobom to, že ho niekto má rád) Arkadija, ukazujú rozdiely aj v jednej generácii. I keď Bazarov nemal moje sympatie, tá postava bola bravúrne spracovaná, ako aj ostatné v tomto titule. Neviem, či som sa v poslednom čase stretla s autorom, ktorý by vo mne zanechal také pozitívne dojmy práve cez protagonistov. Celý čas som mala pocit, že som pri nich, že sa s nimi i ja zhováram, že aj ja s nimi chcem viesť určité polemiky, keď som najmä s Bazarovom nesúhlasila 😀 . Určité idealistické prvky boli zapracované cez postavu Arkadija či cez staršiu generáciu. Bolo to pre mňa veľmi zaujímavé ocitnúť sa v tomto filozofickom titule, pri ktorom som neustále pri čítaní bola sústredená a užívala som si práve tie protikladné myšlienkové smery, ktoré zobrazoval.

,,Pozri,“ povedal zrazu Arkadij, ,,suchý javorový list sa odtrhol a padá na zem, jeho pohyby sa celkom zhodujú s letom motýľa. Nie je to čudné? To najsmutnejšie, mŕtve sa zhoduje s tým najveselejším, živým.“ (str.154) 

otcovia a deti

,,Dnes už nie som tým nafúkaným chlapčiskom ako vtedy, keď som sem prišiel,“ pokračoval Arkadij, ,,vidieť, že mi minulo dvadsaťtri rokov; chcem byť užitočný, chcem rovnako ako prv venovať všetky sily pravde; ale už nehľadám svoje ideály tam, kde som ich hľadal kedysi; vidím ich … omnoho bližšie. Dosiaľ som nechápal sám seba, ukladal som si úlohy, na ktoré nestačím … Len nedávno sa mi otvorili oči vďaka istému citu … (str. 211) 

Sklamalo ma niečo v tejto knihe:

Jediné, čo mne chýbalo bolo to, že to nemalo väčšiu dynamiku a nestál za tým určitý príbeh. Takto to bolo viac o tých myšlienkach, názoroch a pozorovaniach zmien u protagonistov. Ale je to len taká úplne minimálna drobnosť.

Kto nevidel tieto slzy v očiach milovanej bytosti, ten ešte nepocítil so srdcom zovretým od vďačnosti a hanby, aký šťastný môže byť človek na zemi. (str. 214)

Prečo by som vám odporúčala siahnuť po tejto starinke:

Siahnuť po knihe Otcovia a deti by ste mali kvôli jej hĺbke a úvahám, ktoré podstrkáva svojmu čitateľovi. Kladie sa pred neho mnoho možností a ideí, ktoré prezentujú jednotliví protagonisti. Je to titul, ktorý je v určitých aspektoch nadčasový a vie zaujať i dnešného recipienta. Nemyslím si, že by bol text nejak náročnejší, práve naopak, číta sa plynulo, ľahko, i keď je menej zameraný na dejovosť. Ja som si jednotlivé pasáže knihy čitateľsky užila a mám pocit, že toto je práve taká kniha, na ktorú sa nezabúda. Z ruskej klasiky vám ju určite odporúčam.

Úryvky sú citované z knihy Otcovia a deti, strany:154, 211, 214, 242  .

1 komentár

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Zadajte svoj komentár!
Zadajte svoje meno tu