Ladislav Mňačko – Oneskorené reportáže
Ladislav Mňačko je autor, ktorého som si celkom obľúbila počas vysokej školy. Tým, že bol novinár a dlhé roky sympatizant komunistickej strany, tak celá jeho tvorba je veľmi živým svedectvom. V podstate vedel „nakydať“ na praktiky veľmi presne, lebo v nich žil a mnohokrát im pomáhal. Predtým ako som sa púšťala do Oneskorených reportáží, tak som si vytvorila predstavu, že to možno bude aj autorov pokus o spoveď. Čiastočne sa mi táto predstava potom aj potvrdila, i keď skryto medzi riadkami.
Prečo som sa pustila do tejto starinky:
Na toto je veľmi jednoduché odpovedať. Preto lebo mám rada štýl autora a éra komunizmu ma zaujíma, pretože to nebolo veľmi dávno. Tešila som sa ako spracuje jednotlivé prípady/osudy ľudí, pretože aj keď píše redaktorským štýlom – vecnejšie, informatívnejšie, zamerané na fakty, tak vždy z jeho textov cítiť i človečenstvo.
Systém nedôverovania človeku, neváženia si človeka umožňuje takéto obludnosti. Nikto nechce prevziať riziko, nikto nič nepodpíše, nikto za nijakým činom nestojí. Sme len čísla, figúrky posunuje nami akási tajomná, neviditeľná sila. (str.73)
Čo mi dala táto kniha:
V prvom rade boli pre mňa Mňačkove reportáže presunom nielen niekoľko rokov vzad, ale presunom, ktorý sa týka samotného vnútra človeka. Čo všetko spraví s človekom strach a ideológia je priamo zobrazené v tejto knižke. Potom sa môže človek spýtať: Nestane sa to opäť?, nespadne človek znovu na dno svojej morálky?, dokážeme si stáť za svojou pravdou, keď nám hrozí nebezpečenstvo? I v súčasnosti existuje vyhrážanie, podplácanie, krádeže…no nezasahuje nás to v takom rozsahu. Ja som počas čítania však nevidela, len ten strach a zlomeného človeka v neistote. Pretože, ten, kto si zachoval svoju tvár, ukázal, že nič nedokáže vziať ľudskú slobodu. Oneskorené reportáže sú ukážkou ne/fungovania justície, ukážkou ničenia rodín, ukážkou nefungujúceho systému, no aj ukážkou nádeje či výsmechu. Prezentujú život, ktorý si mi, ktorí sme sa narodili už v demokracii nevieme veľmi predstaviť. Udivuje nás, možno to ani nechápeme. Prečo sa ľud nevzbúril oveľa skôr? V hlavách mladších čitateľov sa vynára množstvo otázok, prečo si to človek nechal len tak robiť… Pohľad čitateľa, ktorý to prežil musí byť iný. My to možno vnímame už len cez to negatívne, no on si pri tom vie spomenúť aj na pekné spomienky, ak prežíval práve mladosť. Oneskorené reportáže vynorili vo mne ľútosť nie len nad jednotlivcami, ale nad fungovaním celej republiky. Nebolo to čítanie, pri ktorom by som si oddýchla či sa zasmiala, no nútilo ma to k neustálemu premýšľaniu a laickému analyzovaniu. Ako by som ja vtedy žila? Toto bolo pre mňa najčastejšia otázka.
Sklamalo ma niečo v tejto knihe:
Musím povedať, že Oneskorené reportáže sa mi čítali horšie ako Ako chutí moc či Smrť sa volá Engelchen. Neviem prečo, ale nedokázala som sa úplne vnoriť do jednotlivých osudov ľudí a držať sa pri čítaní. Neustále som od knihy odbiehala a trocha sa vnucovala do následného čítania. Pritom som samotnú knihu nevnímala negatívne, len asi som na ňu úplne nemala chuť. Preto som ju aj dosť dlho čítala a nebolo to také pravé čitateľské nadšenie.
Prečo by som vám odporúčala siahnuť po tejto starinke:
Aj keď mi tento titul od Mňačka úplne nesadol, nič to nemení na tom, že ho ako autora odporúčam. Tak ako Oneskorené reportáže, tak aj jeho iné diela zobrazujú minulý režim v jeho holej forme, bez nejakej cenzúry. Príbehy sú dychberúce a len krútite hlavou. Jeho knihy vám zobrazia osudy jednotlivých ľudí ako aj celého štátu, fungovanie či nefungovanie závodov, špinavú politiku, vykonštruované súdne procesy, nevinne obvinených a zabitých ľudí, úpadok morálky a priateľstva, strach ale i nádej. Všetko je to spracované do pútavého čítania, ktoré vo vás vyvolá niekoľko otázok. Tie vás budú sprevádzať počas celého deju. Oneskorené reportáže je titul, ktorý je obsahovo a štýlovo na vysokej úrovni. Ponúka svojmu čitateľovi pohľad na vnútro človeka a preto je o toľko aj citlivejší. Naproti tomu je hrubý vo svojej desivejšej stránke, a to v samotných procesoch. Ak sa aj chcete dozvedieť viac o minulom režime, ale nie formou odbornej literatúry, tak tento autor je na to úplne ideálny.
Vtedy mi bolo zle. Bál som sa aj hanbil, že som na slobode, zatiaľ čo kamaráti jeden za druhým miznú, neznámo, vlastne až príliš známo kam. (str.131)
