Martin Kukučín – Neprebudený
Moje nažhavenie sa na Kukučína po Rysavej jalovici pokračovalo poviedkou Neprebudený. Myslím, že je to poviedka, ktorú fakt úplne každý pozná. A ak nie, tak sa čudujem. U mňa hneď pri názve nabehne aj spracovanie od Baštrnga a Separa. Ja patrím k zástancom toho, že modernizovanie a propagovanie klasických diel má svoje opodstatnenie a hlavne, ak je to aj kvalitne spravené. Čiže do knižky som sa pustila s mojimi starými poznatkami zo strednej školy a s klipom v hlave.
Prečo som sa pustila do tejto starinky:
Hlavný dôvod, prečo som sa znova dala do čítania Kukučína bol ten, že mi ako autor sadol. Páči sa mi dokonca aj jeho naivný optimizmus v niektorých pasážach. Už to nemám tak, že by som vypla pri nejakej romantike, ale upokojuje ma to staré dedinské prostredie. A práve taký pokoj som potrebovala, v ktorom sa ocitnem na nejakej dedine, ktorá sa nezaobíde bez škriepok a ohovárania a potrebuje nejaké mravné ponaučenie.
Jano pridvihol dieťa z plachty a držal ho v náručí. No nedíval sa naň s láskou. Jeho tvár vyrážala skôr surovosť, jed – bôľ. Matka tušiac nebezpečenstvo, skočila k nemu a vychytila mu ho z rúk. On sa potočil až k stolu, zadivený hľadiac za ňou: ona, ako bola, s holou hlavou, bosá utiekla, s dieťaťom k staršej sestre. Jano sa vyvalil na lavicu a spal až do bieleho rána. Keď sa zobudil, hlavu mal ako prázdnu – nepamätal sa čisto na nič, ale ženina neprítomnosť a prázdna plachta, zavesená pod povalou, upravila jeho myšlienky do pravej koľaje. (str. 9)
Čo mi dala táto kniha:
Možno tým, že som čítala text, ktorý som poznala, tak som nemala nejaké väčšie očakávania. Určite je však námet dobre spracovaný a podnetný. Spôsob, akým Kukučín vykresľuje svojho protagonistu a chovanie jeho okolia je vec, ktorú možno vidieť aj v súčasnosti. My ako ľudia sa nikdy nevieme poučiť a stále potrebuje nejaké morálne vpichy, lebo často aj keď nechceme ublížiť, tak sa to ajtak stane. A ťahá sa to od malých detí až po dospelosť. Ondráš je postava, ktorú som neľutovala v tom, že by bol nejaký iný, zaostalý, pretože to nie je dôvod na ľutovanie niekoho. Ľutovala som však práve to okolie, ktoré bolo necitlivé, hrubé, navádzajúce a urážajúce, v tom, že ako nízko sa dá klesnúť. V podstate mi to niečím pripomenulo aj titul od Keyesa – Kvety pre Algernona. (nie v tej stránke sci-fi, ale v téme sociálneho začlenenia) Tým svojím tragickým zavŕšením, autor podčiarkol všetko, čo bolo predtým napísané. Cieľ určitej ľútosti a pochopenia svojho zlého konania je jasný a rezonuje aj v dnešnom čitateľovi. Neprebudený je nadčasová poviedka, ktorá možno má ľahký a krátky dej, no silné posolstvo. A práve tie myšlienky, ktoré v sebe nesie sú tým pokladom, ktorý mi dala.
Sklamalo ma niečo v tejto knihe:
Vyslovene ma nič nesklamalo, ale v tom rebríčku Kukučína sú pre mňa lepšie diela. Čiže sklamaná nie som, len nie je to pre mňa ten jeho strop. Aspoň v mojom ponímaní.
Vyťahovali hlavne hákmi, rozžiarený popol klesal vždy nižšie a nižšie – k zemi. Za jedným hákom vyvlieklo sa čosi čierne… „Môj syn – môj syn radostný! Prišiel si mi, prišiel na hodný sobáš! Už nebudeš nikomu zavadzať!“ (str.70)
Prečo by som vám odporúčala siahnuť po tejto starinke:
Určite by ste po nej mali siahnuť práve preto, lebo ukazuje niekoľko ľudských tvárí. Zobrazuje obyčajných ľudí so svojimi chybami, ktorých sa dá zbaviť. Zobrazuje dedinu, jedno srdce, ktoré je však rozštiepené ľudskou zlobou. Autor nedáva návod na to, ako byť dokonalý, lebo to ani nejde, no snaží sa poukázať na chyby, ktorých sa môžeme dopustiť. Podčiarkuje zlé konanie smrťou nevinného. Ak však nemáte chuť čítať niečo smutnejšie, tak si počkajte na to, kým sa vám to bude viac pýtať do rúk. Lebo v zlom načasovaní vám môžu uniknúť práve tie podstatné veci a poviedkou len preletíte bez rozmýšľania. Neprebudeného treba čítať prebudený, pripravený na uvažovanie. A kto práve také niečo hľadá, šup sa do slovenského realizmu.
