Mary W. Shelleyová – Frankenstein, čiže moderný Prometeus
Frankenstein je klasika, ktorú vám asi nie je potrebné veľmi predstavovať. Myslím si, že každý ten názov pozná a pozná aj aspoň záchytné body diela. Mary Shelleyová ho začala písať, keď mala osemnásť rokov a to mu pridáva na atraktívnosti, lebo koľko diel vyšlo, keď bol tak mladý autor a koľko z nich sa stalo klasikou, ktorá sa dodnes číta? Najväčším lákadlom je však samotná nadčasovosť diela!
Prečo som sa pustila do tejto starinky:
Musím sa priznať, že mne bol samotný príbeh dosť vzdialený. Nikdy som nemala pohnútky, ktoré by ma donútili siahnuť po tejto starinke. Avšak, tento mesiac som začala čítať Draculu a už pri tomto čítaní som dostala nutkanie siahnuť aj po inom klasickom horore. V tom momente mi napadol Frankenstein. Bola som dosť zvedavá na spojenie sci-fi žánru a hororu, čo vo mne vzbudilo veľmi veľké očakávania. Zatiaľ, čo som ešte stále nedočítala Draculu, Frankenstein bol hneď zhltnutý.
„Ako opísať svoje pocity pri tejto katastrofe, ako podať obraz príšery, ktorú som stvoril s toľkou námahou a starostlivosťou? Dal som jej súmerné údy a črty, ktoré sa mi zdali pôvabné. Pôvabné! Bože! Žltá pokožka nevládala skryť sústavu svalov a ciev: ligotavé čierne vlasy viali na všetky strany a perleťovobiele zuby tvorili údesný kontrast s vodnatými očami a úzkymi čiernymi perami.“ (str.37)
Čo mi dala táto kniha:
Treba povedať, že Frankenstein nebola taká kniha, ako som si vopred myslela. Preto ma v niektorých veciach dostala. Samotné známky hororu pre mňa boli skryté najmä v úzkosti, ktoré príbeh vyvolával. Druhá hororová črta sa skrývala v samotnom živote človeka, v jeho konaní, rozhodovaní a ukrutnosti. Tento aspekt ma maximálne zasiahol. Sama som veľmi kritická na konanie ľudí a veľakrát nechápem ako sa niekto dokáže chovať tak neľudsky. Tu bol práve vyzdvihnutý netvor v tele človeka. Čitateľ tak stojí pred dvoma monštrami. Monštrum – tvorca, človek, ktorý je egoista, a svojim necitlivým konaním zraňuje druhé monštrum. Monštrum, ktoré vytvoril a opustil. Spravil z neho nielen fyzicky odpudivé indivíduum, ale aj duševne rozhádzaného tvora, ktorý túžil po láske a keďže ju nemal ako získať, rozhodol sa pre pomstu. Knižka jasne zobrazuje monštrá v nás ľuďoch. Ukazuje, akí sme vrtkaví, pomstychtiví, ale aj tvrdohlaví. A len monštrum dokáže vytvoriť ďalšie monštrum. Úzkosť, ktorá sa podarila autorke vytvoriť je zároveň nosným pilierom, ale aj doplnkom prebiehajúceho deja. Knižka okrem týchto pocitov je aj tajomná a recipienta drží v napätí, ako to celé skončí. Veľkým plusom je obrovská dávka emócií, ktoré v mojom prípade ma skoro rozplakali. Áno, skoro som plakala pri Frankensteinovi 😀 😀 . Je zjavné, že aj klasický horor vie rozcítiť na správnych miestach.
„Zloduch ma pozbavil posledných nádejí na šťastnú budúcnosť, na svete nebolo biednejšieho tvora ako ja.“ (str, 136)
Sklamalo ma niečo v tejto knihe:
Čo by ste však čakali od sci-fi hororu? Určite napätie, tajomno, či drastické scény. No a sci-fi zas vyvoláva očakávanie nových vedeckých pokusov. Mne veľmi v tomto titule chýbalo práve to hlbšie sci-fi. Vytvorilo sa niečo nové, niečo ťažko vysvetliteľné, ale nebolo tam ani raz opísané, ako to vznikalo. Čo potreboval Franstein na to, aby vytvoril Adama? To čitateľ nevie. Človek stvoril nový „ľudský element“, ale nevieme z čoho, ani ako a ani nevieme, čo s ním zamýšľal. Vieme len to, že ho vytvoril z vlastnej márnivosti a túžby byť v niečom iný, vynikajúci. Taktiež ako horor tento titul nemá až tak vytvorené temné stránky. Nelíhate si spať s tým, že sa bojíte zavrieť oči v tme. Mne osobne to nevadilo, som totižto skôr na tú atmosféru prostredia a doby. Tú to malo pre mňa akurát.
„Otrok, kedysi som ťa presviedčal, ale ukázalo sa, že si nezaslúžiš zhovievavosť. Pamätaj, že mám moc, myslíš si, že si nešťastný, ale môžem ti spôsobiť také utrpenie, že znenávidíš i denné svetlo. Si môj stvoriteľ, ale ja som tvoj pán – poslúchaj!.“(str.113)
Prečo by som vám odporúčala siahnuť po tejto starinke:
Frankensteina by si mal naozaj každý prečítať. Nemusíte byť nadšencami hororu ani sci-fi žánru, aby ste sa do knihy púšťali. Ten titul má v sebe toľko pravdivých myšlienok a futuristických predpovedí, že to zaujme a ovplyvní aj dnešného recipienta. Kniha je nadčasová a dokedy bude ľudstvo, tak ten príbeh bude povinná literatúra, lebo zobrazuje človeka vo svojej najhoršej podobe. Ukazuje na možné scenáre, ku ktorým možno spejeme a možno nie… V neposlednom rade ho odporúčam aj tomu, kto má cit pre Anglicko, pre jeho krajinu a jeho 20. storočie. Mňa si týmto vždy knihy získajú. Je to horor, ktorý nepôsobí ako horor, no keď sa nad tým príbehom zamyslíte, tak ide o jeden z najstrašidelnejších príbehov, aké boli napísané.
„Kľakol som si, pobozkal zem a trasúcimi sa perami som zvolal: „Na posvätnú zem, na ktorej kľačím, na tiene, ktoré ma obklopujú, na hlboký a večný žiaľ, ktorý cítim, a na teba, ó noc, prisahám, že budem prenasledovať démona, kým on alebo ja nezahynieme v smrteľnom zápase. Pre tento cieľ sa budem udržiavať pri živote, a vyzývam vás, duchovia mŕtvych, a vás, bludní poslovia pomsty, aby ste mi pomohli a viedli moje kroky. Nech prekliaty netvor do dna vypije pohár zúfalstva, nech pocíti muky, v ktorých sa zmietam.“ (str.140)
Úryvky sú citované z knihy Frankenstein, strany: 37,113, 136, 140.
