starinky – Dvojník

0
54

Fiodor Michajlovič Dostojevskij – Dvojník

Nový rok som sa rozhodla začať s ruskou klasikou a siahla som práve po autorovi, ktorý je minimálne podľa mena skoro každému známy. Mala som veľmi vysoké očakávanie a do knihy som sa pustila s úplnou dôverou. Dočítanie však nedopadlo úplne podľa mojich predstáv.

Prečo som sa pustila do tejto starinky: S dielom Dvojník som sa stretla prvýkrát na VŠ. Nebolo to síce knižné prevedenie ale filmové, no zostalo to vo mne tak zafixované, že som si na to pravidelne spomenula. Verila som tomu, že kniha bude istotne lepšia (film ma vôbec nezaujal, celé to na mňa pôsobilo depresívne a zaspávala som pri tom) a preto som to chcela mať aj dokázané tým, že to dielo prečítam a sama v hlave skomparujem. A tak, aby som sa presvedčila o tom či je film lepší alebo kniha, som začala čítať Dvojníka.

Čo mi dala táto kniha: V prvom rade som mala možnosť čítať ruskú klasiku, s ktorou nemám až takú skúsenosť. Mohla som sa trochu oťukať s Dostojevskeho štýlom ešte v pomerne krátkej próze, predtým ako by som sa pustila do niečoho obsiahlejšieho a náročnejšieho. Samotný príbeh otváral dvere rôznym predstavám, polemizovaniu a zmätkovaniu. Nie je to dielo, ku ktorému by som sa chcela často vracať, no napriek tomu otvorilo zaujímavú tému. Hlavný hrdina sa v jedno ráno zobudí a zistí, že po svete chodí navlas rovnaký človek, ktorý mu postupne uchmatne dôveru priateľov či vybudované postavenie v práci. Čo by som ja robila v takom momente? Je to skutočnosť či psycho stav? Nie je to šialenstvo? Takéto otázky napadajú čitateľovi pri stránkach Dvojníka, čím ho nútia k uvažovaniu a k hlbšiemu analyzovaniu textu. Dvojník mi tak ponúkol trocha strašidelného, pochmúrneho psycha, pri ktorom bolo potrebné byť zahĺbený do textu a jednotlivé časti si prečítať aj viackrát.

Po celom tele mu sťa ostré a pichľavé ihličky behalo zimničné chvenievyčerpanosť z neho žmýkala studený chorobný pot, takže pán Goľadkin zabudol pri tejto vhodnej príležitosti zopakovať so zvyčajnou tvrdosťou a rozhodnosťou obľúbený výrok, že azda sa to všetko hádam dáko akiste určite urovná a obráti na lepšie. (str. 137)

Sklamalo ma niečo v tejto knihe: Bohužiaľ áno. Nesadol mi úplne jazykový prejav v knihe, veľmi dlhé opisy, či zvláštna forma komunikovania hlavného protagonistu. Celkovo som z pána Goľadkina mala zmiešané pocity a bol mi nesympatický. Veľmi ťažko som sa s ním stotožňovala, čo ma odpútavalo od samotného deja. Ten sa mi potom miestami neskutočne vliekol. Ani samotný záver mi nedal viac svetla do jeho hlavy a celkového vyvrcholenia príbehu.

dvojník

Vtom sa pánu Goľadkinovi staršiemu zamarilo, že jeho vierolomný priateľ sa usmieva, že letmo a lišiacky žmurkol na celý okolostojaci zástup, že je čosi zlovestné v tvári neprístojného pána Goľadkina mladšieho, že dokonca vystrúhal akúsi grimasu vo chvíli judášskeho bozku… (str. 147)

Prečo by som vám odporúčala siahnuť po tejto starinke: Určite by ste po nej mali siahnuť pre jej psychopatický prvok, ktorý ju robí zaujímavou a udržiava čitateľa „na stráži“. Odradiť vás od nej môže nie zrovna najzrozumiteľnejší text, no po jeho prelúskaní si poviete, že to ani nebolo také zlé. No a zaujať titul môže najmä tých, ktorím sa páčila filmová adaptácia. Kniha aj keď nie priamo, no podsúva niekoľko zaujímavých myšlienok a momentov, ktoré formujú jej čitateľa. A to si myslím, že je najväčším mementom titulu tohto ruského klasika.

Ja som bola trochu sklamaná, no nič to nemení na tom, že by som si rada od Dostojevskeho  v budúcnosti ešte nejaký titul prečítala.

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Zadajte svoj komentár!
Zadajte svoje meno tu