Dominik Tatarka – Démon súhlasu
Prečo som sa pustila do tejto starinky:
Dominik Tatarka nie je môj obľúbený autor a zrejme ani nikdy nebude. To som si povedala, keď som ešte pred niekoľkými rokmi dočítala Farskú republiku. Preto je naozaj na mieste otázka, prečo som teda po ňom opäť siahla. Nechcela som, aby o mojom názore na štýl a celkovo na tvorbu autora rozhodoval len jeden prečítaný titul. Preto som siahla po ďalších dvoch – jednom, ktorý vyšiel pred Farskou republikou (Panna zázračnica) a jednom, ktorý zas bol o niekoľko rokov neskôr (Démon súhlasu). Po trojnásobnej skúške autora sa vraciam k prvej vete… Tatarka nie je autor pre mňa, no z trojice najlepšie vyšiel Démon súhlasu, ktorý stojí za čítanie.
Čo mi dala táto kniha:
Ja som knižku čítala náročky dva dni pred 17. novembrom, v podstate to bolo také sviatočné čítanie, aby som ju mohla aj tematicky odporúčať skrz knižnicu. Páčili sa mi jednotlivé myšlienky, to je samozrejmé, no v mojom prípade je problém s autorovým štýlom. Myslím si, že každý z textu pochopí o čo ide, prečo o to ide a tie prirovnania sú jednoznačné. Takže spolu s jednotlivými myšlienkovými pochodmi tá tematika knižky bola super. Som čitateľ, ktorý nemá problém siahnuť po disidentskej literatúre, práve naopak. Je to inak celkom zaujímavé komparovať s dovoleným socialistickým realizmom. A práve to spojenie tematiky, irónie, jednotlivých názorov vo mne zanechalo pozitívne dojmy po prečítaní. Niektoré aspekty sú viditeľné bohužiaľ i v súčasnosti, preto táto kniha je i nadčasová. Má to však svoje ale.
Figúrka je človek, ktorý v mene svojho presvedčenia súhlasí s tým, že ho povyšujú na miesto, na ktoré nestačí. figúrka je úloha, ktorú človek hrá, ktorú iba hrá, zle hrá. figúrka je úloha, v ktorej človek hrá, že za nič nemôže, že tamhore vyššie sú činitelia, ktorý za neho myslia, rečnia, plánujú, za neho rozhodujú, za neho nesú zodpovednosť. (str. 24-25)
Sklamalo ma niečo v tejto knihe:
Jednoznačne treba povedať, že mne nesedí štýl autora. V tomto prípade to bolo aj ľahšie čítanie ako Panna zázračnica, keďže v nej sú prvky magického realizmu, no stále som tam badala také časti, ktorými autor akoby unášal čitateľa (neviem kam) a tým zahmlieval dejovú linku. Tá bola potom skôr nasýtená nejakými vnútornými dialógmi, ktoré miestami boli veľmi výstižné, no inokedy prázdne. Avšak pri poviedke O vládcovi Figurovi, ktorá bola súčasťou knižky, som tieto pocity nemala. Možno to bolo práve tým, že išlo o kratší rozsah a tým pádom celé rozprávanie bolo rýchlejšie i trefnejšie. Väčšinou to už tak je, že keď nesadne štýl, ťažko sa obľúbi autor. Démon súhlasu je však spomedzi troch kníh, čo som čítala – najlepší, i keď je pravdou, že do tak kratunkej knihy som sa musela veľmi nútiť a veľakrát som ju i odkladala..
a len čo sme sa zdvihli zo zasadania, zdvihol sa s nami náš starý známy, strašný démon. A hneď si bez hanby nahlas povzdychol: zasa sme len súhlasili. keď na to príde, odsúhlasíme aj svoju smrť.
Hja, veru tak. Tak veru, tak. Moc. evino jablko sa nazýva moc. Pani Eva, súdruh Mataj, nezvádzajte ma, je to zbytočné. dajte mi svoje jablko, nech ho zhryziem celé, nech sa konečne dozviem, ako chutí. Môj dedo, môd otec, ani ja nikdy sme ho neokúsili. Iba páni (str. 44-45)
Prečo by som vám odporúčala siahnuť po tejto starinke:
Konkrétne po Démonovi súhlasu vám odporúčam siahnuť pre tematiku a zobrazenie doby, pre určitý pohľad nielen na, ale i do jednotlivcov a más (predsalen to má viac do seba, ako len výklad na dejepise). Možno vám lepšie sadne štýl ako mne, ale ak máte rovnaký vkus ako ja, tak skúste reportáže od Mňačka pri tejto téme. Mne nateraz Tatarka chýbať nebude a na pár rokov si isto od neho dám oddych. Ale ak je tu niekto, kto ho má rád a číta ho, tak prosím napíšte mi, že čo vás uchvátilo, zaujalo na titule Panna zázračnica, lebo ja som sa s ním riadne trápila a považujem ho za jeden z najhorších, čo som tento rok čítala. Démona si ale prečítajte, ten za to stojí 🙂 .
