Anton Pavlovič Čechov – Dáma so psíkom a iné poviedky
Prečo som sa pustila do tejto starinky:
S autorom som mala len jednu čitateľskú skúsenosť, jednalo sa o jeho krátke dielko (ktoré nájdete aj v tejto publikácii) Konské priezvisko. Vtedy ma to až tak neohúrilo, no chcela som spoznať viac a hlbšie Čechovovu tvorbu. V Nitre v knižnici zvyknú mávať tematicky pripravené výbery kníh (predpokladám, že na základe výročí), kde prevažujú diela klasikov. Takto bol aj Čechov vystavený a vtedy som po ňom „chňapla“. Nebol to teda premyslený výber, i keď motivácia čítať jeho poviedky určite niekde vo mne hniezdila. So samotným začítaním to bolo už o niečo horšie.
„Za dverami každého spokojného, šťastného človeka by mal stáť niekto s kladivkom a klopkaním mu ustavične pripomínať, že existujú nešťastní ľudia, že nech je akokoľvek šťastný, život mu skôr či neskôr ukáže pazúry, prikvačí ho nešťastie – choroba, chudoba, straty a nikto ho neuvidí, nezačuje, ako teraz nevidí a nepočuje on iných. Ale toho človeka s kladivkom niet, a tak si ten šťastný pokojne nažíva a drobné každodenné starosti sa ho dotýkajú len zľahka ako vietor trávy – a všetko je v dokonalom poriadku (s. 197).“
Čo mi dala táto kniha:
V prvom rade by som povedala, že poviedky sú nadčasové. Vidieť v nich i dnešný svet a správanie jednotlivcov. Dokážu sa dotknúť čitateľa, ich posolstvo je jasné, trefné i v mnohých oblastiach výchovné. Čechov sa snaží o zrkadlo, ktoré by zobrazovalo variabilitu konania, správania či už v dobrom, alebo v zlom. Vníma jednotlivca, jeho osobný rozmer, vnútorné rozloženie, trápenie a prežívanie. V jeho textoch sa nájde hneď niekoľko podnetných myšlienok, ktoré zastavia čitateľa. Autor mu dáva priestor na ich spracovanie a analyzovanie. K svojim hrdinom nepristupuje ako kat, ale ako pozorovateľ, ktorý samotné rozhodnutie a moralizovanie necháva na čitateľa.
V tejto zbierke som našla poviedky, ktoré boli silné a hneď ma chytili, rovnako ako niektorí hrdinovia. Nie však každá poviedka ma oslovila rovnako, a preto som sa ocitla na pomyselnej hojdačke.
Sklamalo ma niečo v tejto knihe:
Začítať sa bolo pre mňa ťažké. Nejak som sa nevedela „nastaviť“ na štýl autora. Niektoré poviedky mi prišli zbytočne zahltené opismi, chýbal mi v nich „šmrnc“, ktorý by ma viac ťahal späť ku knihe. Stalo sa, že som sa k čítaniu aj nútila. Nie každá poviedka mi ponúkla úplne to, čo som čakala. To mi trochu skazilo čítanie a aj po dočítaní, som presne nevedela, ako sa mám komplexne pozerať na titul Dáma so psíkom a iné poviedky. Hojdačka v hlave ešte stále nevyšumela, a aj preto je Čechov pre mňa autorom, ktorý síce má isté kvality, vie prekvapiť, no čitateľovi jeho štýl nemusí za každých okolností sadnúť.
„Človek nepotrebuje dva metre zeme, nepotrebuje usadlosť, ale celú zemeguľu, celú prírodu, kde by mohol voľne prejaviť všetky vlastnosti a osobitosti svojho slobodného ducha (s. 193).“
Prečo by som vám odporúčala siahnuť po tejto starinke:
Je to klasik, ktorému treba dať šancu. Určite aj ja sa ešte niekedy pokúsim navnadiť na jeho poviedky a rozšíriť si pole jeho prečítanej tvorby. Čechov písal nadčasovo, preto je aktuálny i dnes. Donúti čitateľa zamyslieť sa a to ja považujem pri literatúre za veľmi podstatné. Skúste po ňom siahnuť, aj keby len po troške a pomaly. Verím tomu, že každý by si u neho našiel poviedku, ktorá by bola pre neho tá pravá, ktorá by sa prihovárala práve jemu.
