starinky – Čierny kocúr

1
340

Edgar Allan Poe – Čierny kocúr

Edgar Allan Poe je autor, ku ktorému som sa dostala až teraz, čomu sa sama čudujem, keďže je to úplne literatúra pre mňa. Pokukovala som však po ňom už dávnejšie, ešte keď som si začala kupovať Sherlocka Holmesa z vydavateľstva SnowMouse. Oni majú Poea v peknom novšom vydaní, ktoré si myslím, že korešponduje aj s vnútrom týchto kníh. No a keď sa mi už dostal do rúk, tak z toho vznikla nová láska v rámci literatúry.

Prečo som sa pustila do tejto starinky: 

Vedela som, že Poe je zaujímavý autor a so svojou pochmúrnosťou pracuje v knihách s určitou satirou ale aj morálnosťou. Čiže po knižke som siahla na základe toho, čo som počula na autora. To bolo vždy pozitívne a myslím si, že tie reči boli na mieste. Aj ja na neho môžem povedať, že čo sa týka literatúry, tak je to bravúrny spisovateľ. Nečudo, že toľko známych ďalších autorov ho bralo ako vzor.

Snívalo sa mi o smrti a môj mozog sa neustále zaoberal myšlienkou na predčasný pohreb. Príšerná hrozba, ktorá nado mnou visela, ma prenasledovala dňom i nocou. Cez deň ma trápila príliš, v noci neznesiteľne. Keď desivá tma zahalila Zem, pri každej hroznej myšlienke som sa zachvel – zachvel ako ozdobné chocholy na pohrebnom voze. Len keď už telo neznieslo bdenie dlhšie, vtedy som po úpornom boji zaspal, ale chvel som sa od strachu, že sa prebudím v hrobe. A keď som nakoniec predsa len zaspal, okamžite som sa ocitol vo svete preludov, nad ktorými sa na obrovských čiernych zlovestných krídlach vznášala neodbytná predstava pohrebu. (str. 132-133)

Čo mi dala táto kniha:
Poe bol naozaj zaujímavý typ človeka ako aj autora. Jeho poviedky nesú v sebe známky pochmúrnosti, strachu, čierneho humoru a vnárajú sa do myšlienok čitateľa veľmi intenzívne. A práve to, ako dokáže pracovať so psychikou recipienta je najväčším plusom jeho tvorby. Niektoré poviedky pôsobia najprv úplne jednoducho a myslíte si, že vás ani ich záver neprekvapí, no potom vás Poe prevalcuje svojimi autorskými schopnosťami. Okrem strachu, pochybností a gotickosti je pre jeho tvorbu príznačná určitá morálna linka. Tú môžete pocítiť pri poviedkách, v ktorých zaúraduje pocit viny, výčitky alebo zámer zneškodniť to dobré v nás. K čomu vedú zlé skutky, ako ničia ľudskú dušu..to je nepatrný odkaz v Poeho tvorbe. Druhá stránka – tá estetická – uchváti čitateľa, pretože aj napriek zdanlivej jednoduchosti, pochmúrne príbehy odľahčené čiernym humorom vyčaria čítajúcemu úsmev. Na druhej strane, príbehy s gotickými motívmi svojimi temnejšími opismi a pochmúrnejšou náladou vyvolajú u recipienta tú pravú atmosféru tajuplna a jemného strachu. Poe sa vie dostať do našich hláv, vie v nich baštrngovať s predstavami i emóciami. Nie nadarmo sa považuje sa zakladateľa hororového a kriminálneho žánru a nie nadarmo bol vzorom aj pre Doyla či Wilda. Čierny  kocúr a ďalšie poviedky ma zaujali po všetkých stránkach a určite budem ďalej vyhľadávať Poeovu tvorbu.
Sklamalo ma niečo v tejto knihe: 
Môžem s radosťou povedať, že vôbec nič. 🙂

Prečo by som vám odporúčala siahnuť po tejto starinke:

Odporúčam to najmä z dvoch dôvodov. Prvým z nich je ten, že Poe sa stal pre veľa ďalších autorov literárnym vzorom. A už vôbec to, že niekto vás obdivuje a berie vás kvázi ako svojho učiteľa, napovedá o jeho zručnosti. V tomto prípade je to zručnosť spisovateľská. Druhý dôvod je ten, že každá jedna poviedka má čo povedať svojmu recipientovi. Nie je to nič písané len tak z brucha, ale krásne prepracované, prekvapivé, s myšlienkou a podané veľmi jednoducho. Pri čítaní sa nedokážete nudiť a zakaždým sa tešíte na ďalšiu poviedku.

Ja vám odporúčam najmä tieto poviedky: Čierny kocúr, Skokan, Predčasný pohreb, Zradné srdce a Oválny portrét. Neznamená to, že by ostatné boli horšie, ale tieto mňa osobne najviac oslovili.

V tomto prípade naozaj dúfam, že niekoho navodím na tohto autora, pretože je vážne úžasný.

Sú chvíle, keď triezvemu oku rozumu náš smutný ľudský svet pripadá ako peklo, ale predstavivosť človeka nie je Carathis, nemôže sa beztrestne skúmať každá jeho štrbina. Beda! Ponurá légia záhrobných prízrakov nie je len v našej fantázii, ale podobne ako démoni sprevádzajú Afrasiaba na jeho plavbe po Oxe musí spať alebo nás zožerie – nebuďme ju, lebo zahynieme. (str.139)

1 komentár

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Zadajte svoj komentár!
Zadajte svoje meno tu