starinky – Chruňo a Mandragora (najkrajšie poviedky)

0
68

Jonáš Záborský – Chruňo a Mandragora (najkrajšie poviedky)

Prečo som sa pustila do tejto starinky: 

Tento titul som mala na poličke cca. 5 rokov. Dosť dlhý čas, aby som sa do neho už pustila. Dôvod, pre ktorý som si ho vôbec kúpila bola poviedka Chruňo a Mandragora. Keď sme mali tento text v škole, tak ma to zaujalo a celkom aj bavilo. Druhá vec je, že sa naozaj snažím mať čo najväčší prehľad o našich domácich klasikoch. Napokon som teda prelúskala Jonáša Záborského a jeho tri poviedky Chruňo a Madragora, Hlovík medzi vzbúreným ľudom, Dva dni v Chujave.

Čo mi dala táto kniha:

Nebudem klamať, tento titul ma v mnohých ohľadoch sklamal a nečítal sa mi vždy dobre. Z tých pozitívnych aspektov vnímam určité vrátenie sa na dedinu a k tomu staršiemu slovenskému ľudu. Prvé dve poviedky som ešte čítala v ponímaní, že netrpím pri tom. Chruňo a Mandragora sa mi čítalo úplne hladko a celkom som sa tešila, i keď som si všetko pamätala. Páči sa mi myšlienka tejto poviedky a ešte celkom jednoduchý štýl, akým je podaná. Pri druhej poviedke som už zostala trochu zarazená. O niečo ťažšie čítanie, no napokon stále celkom dobré a dosť zaujímavé. Opäť sa ukázali všelijaké vzťahy medzi ľuďmi a k čomu viedli, v tomto prípade to vyústi v dosť drastickú udalosť. Keď sa takto spätne pozriem na knihu, tak ju vnímam ako obraz spoločnosti a konfliktov, ktoré si medzi sebou vytvárali jednotlivé vrstvy spoločnosti – páni/sedliaci/učitelia/kňazi. Práve to vnímam ako pozitívum, no má to svoje ale, a tým je čiernobiely svet Jonáša Záborského.

„Hrozný je bezprávny ľud, aký bol vtedy uhorský, keď raz jarmo zláme. Zúri démonicky na vinných i nevinných, bez citu pácha ukrutnosti, aké najhroznejšie sa dajú vymyslieť. A príležitosť na výbuch vzíde obyčajne z dákej hlúposti, zriedka z rozumnej príčiny.“ (str. 31, Hlovík medzi vzbúreným ľudom)

Sklamalo ma niečo v tejto knihe:

No týchto vecí a mojich negatívnych pohľadov bude viac. Ako vyššie píšem, tak Záborského svet je čiernobiely – postava môže byť buď kladná alebo záporná, nič medzitým. To mi inak pripomína aj iného slovenského autora: Jégeho. To je hneď prvá vec, čo sa mi nepáčila. Ďalšou je nie vždy dobre čitateľný text – ťažší štýl autora, ktorý ma nútil po strane odložiť knihu! Toto sa mi stalo pri tretej poviedke – Dva dni v Chujave. Ja som tú poviedku úplne pretrpela. Druhýkrát by som si ju iste neprečítala a myslím si, že i na toto čítanie rýchlo zabudnem. Jednak postavy ma absolútne nezaujímali, dej bol nudný a pre mňa osobne to nemalo ani nadčasovú myšlienku. Celkovo vnímam túto knihu ako sklamanie, čo mi je veľmi ľúto. Akoby som si nič z nej neodnášala, možno len ten pocit, že som to skúsila, mám čitateľskú skúsenosť s autorom, ale inak nič.

„Ale deťom treba dať i vecné vedomosti a uspôsobiť ich na rozumenie kníh, aby sa potom ďalej vzdelávali samy. Potom treba roztrhnúť sieť tých škodlivých povier, do ktorých je ich rozum v dome rodičovskom zasnovaný. A čo nadovšetko, treba v nich vzbudiť pravú bázeň božiu, zušľachtiť ich srdce a vôľu, zásobiť ich dobrými mravnými zásadami. Vtedy škola nebude dačo zbytočné. Dorastie pokolenie rozumné a mravné. A to tiahne za sebou i hmotné blaho.“ (str. 81, Dva dni v Chujave)

Prečo by som vám odporúčala siahnuť po tejto starinke:

Toto úplne neodporúčam. Mne tam veľmi chýbala určitá estetičnosť. Prijímala som text sucho a ťažkopádne. Keby mám však niečo odporučiť tak je to prvá poviedka Chruňo a Mandragora…a ak by som mala dať naozaj dôvod, pre ktorý by si mal niekto túto knihu prečítať, tak asi preto, aby aj cez jednotlivé texty spoznal osobnosť Jonáša Záborského a nazrel do konfliktov našich predkov.

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Zadajte svoj komentár!
Zadajte svoje meno tu