starinky – Bitúnok č. 5

Kurt Vonnegut – Bitúnok č. 5

Prečo som sa pustila do tejto starinky: 

Bitúnok č. 5 ma vždy lákal najmä svojim názvom a až druhoradá bola anotácia. Ju som si prečítala až vtedy, keď som mala niekoľko strán za sebou. Moja predstava pred čítaním bola, že titul je vojnový, možno inšpirovaný skutočným príbehom. Preto spojenie aj so sci-fi ma prekvapilo. Napokon najmä zvedavosť ma priviedla k tomuto čítaniu, teraz už viem, že by mi asi táto kniha v živote nechýbala.

Čo mi dala táto kniha:

Bitúnok č. 5 je veľmi špecifická kniha. Čitateľa „vláči“ v čase, na rôzne miesta, a turbulentné zmeny prežíva čitateľ ah v rámci spoznávania myšlienok hlavného protagonistu. Časté skoky v príbehu a fiktívne vnímania sú najvýraznejšou črtou tejto knihy. (aspoň pre mňa) Tu sa však môžem zastaviť, lebo viac mi toho tento titul nedal. Bitúnok č. 5 považujem za zaujímavý, no pre mňa málo prinášajúci počin. Uvedomujem si, že knižka je prezentovaná ako kultová a svojou originalitou určite dokáže niekoho osloviť…no pre mňa tam bolo až priveľa negatívnych čŕt, aby som si povedala, že si ju ešte niekedy prečítam.

Rosewater raz Billymu povedal čosi zaujímavé o knihe, ktorá nepatrila medzi vedecko-fantastické romány. Tvrdil mu, že všetko, čo sa možno dozvedieť o živote, je v Dostojevského knihe Bratia Karamazovovci.
„Ale to už nestačí,“ povedal Rosewater.
(str. 93)

Sklamalo ma niečo v tejto knihe:

Napriek tomu, že titul je naozaj originálne vymyslený, tak je až absurdný. Pôsobil na mňa fádne a bez emócie. Ja som bola najviac zvedavá najmä na tú vojnovú časť….no neviem, čo si o nej mám reálne myslieť. Neustále využívanie výrazu – TAK TO CHODÍ (ak bola spomenutá niekoho smrť) – ma vytáčalo do nepríčetnosti. Naposledy som sa s takýmto niečím stretla pri romantickej sérii Demily. Ďalšou vecou je určitá „brutalita“ textu. Netreba v ňom ani vulgarizmy (samozrejme, že tie sú jeho súčasťou) , no čitateľ má ten pocit, že je v ňom kopec hnevu a nesrdečnosti a niekedy ani nechápe, že prečo. Povrchnosťou presiaknuté riadky nie sú nijako vyvrátené, že by išlo o omyl. Ak ste čítali môj názor na Capoteho Raňajky u Tiffanyho, tak som tam spomínala fakt, že recipient si nedokáže vytvoriť vzťah s knižným hrdinom. A presne to sa dialo aj tu. Takže tá povrchnosť, o ktorej vravím, je povrchnosť pri vykresľovaní postáv. Nemám pocit, že by som vôbec jednu postavu poznala či zvonka, alebo zvnútra. Alebo, aby som poznala niečo dobré o nich. Prečítala som si niekoľko strán len o bezcharakternosti a samoľúbosti, akoby iný svet ani neexistoval..Uf, no veľmi ťažko sa mi niečo vôbec píše k tejto knihe. Nesadol mi štýl autora, nesadol mi celkovo príbeh a úprimne nič viac od neho nechcem čítať. Dá sa povedať, že v tomto roku je to jedna z najhorších kníh, ktoré sa mi dostali do rúk. Nebol to môj štýl. Na jednu stranu si však vravím, že mohlo to byť i cieľom vykresliť tak odporné zmýšľanie človeka, ale aj keby… ten spôsob, akým to bolo opísané, šiel mimo mňa. A tej vojnovej tematiky, na ktorú som sa tak navnadila, bolo minimum. A nič mi taktiež nedala.

„Američanov odviedli do piatej budovy za bránou. Bola to prízemná cementová kocka, vpredu a vzdau mala posúvacie dvere. Postavili ju ako prístrešie pre prasce, ktoré mali zabiť. Teraz sa mala stať domovom stovke amerických vojnových zajatcov ďaleko od domova. Boli tam prične, dve bachraté piecky a vodovodný kohútik. Za budovou bola latrína pozostávajúca z brvna, pod ktorým stáli vedrá.“ (str. 134)

Prečo by som vám odporúčala siahnuť po tejto starinke:

Najťažšia časť celého textu. Pre mňa má tento titul význam len v rovine, že patrí do klasickej literatúry a teda, že aj mne to rozšírilo obzor a opäť som siahla po americkom autorovi. Opäť neúspešne…Ale keď hľadám naozaj niečo pozitívne, čo by mohlo nalákať potencionálneho čitateľa, tak by to bola práve určitá kritika spoločnosti. I keď je veľmi prapodivným spôsobom vykreslená, tak je viditeľná. Potom to už záleží len od čitateľa, aký štýl textu vyhľadáva. Pre mňa to nebolo napísané, no niekto možno hľadá práve v literatúre absurditu, bezcitnosť a prázdnotu, a toho by Kurt Vonnegut mohol osloviť. Keď tam mi môžete niekedy dať vedieť, či ste po Bitúnku č. 5 siahli a aké dojmy ste mali po jeho dočítaní.

Vtedy kdesi prichytili chudáka starého stredoškolského profesora Edgara Derbyho s kanvicou na čaj, ktorú vyniesol z katakomb. Zatkli ho za rabovanie. Odsúdili ho a zastrelili. Tak to chodí. (str. 189)