F.M. Dostojevskij – Biele noci
Prečo som sa pustila do tejto starinky:
S titulom od Dostojevského som tento rok v rámci klasiky začínala, konkrétne s dielom Dvojník. Kvôli tomu, že mi Dvojník nie úplne sadol, tak som s autorom dlhšie vyčkávala. Skoro na konci roka sa dostávam k jeho ďalšiemu dielu – k Bielym nociam. Tie sú v maličkom formáte, ktorý zhltnete za jedno popoludnie. Podtitul knižky je: Sentimentálny román, Zo spomienok rojka. Táto informácia je veľmi dôležitá pre každého čitateľa, ktorý sa chce do knižky pustiť. Ak totižto nebudete práve na tú sentimentalitu naladený pred čítaním, môže to konečný pocit z titulu pokaziť. Ja keď som sa do Bielych nocí pustila, tak mi to sadlo, bola na to nálada – chuť a v konečnom dôsledku sa to ukázalo najmä v dojmoch, ktoré vo mne Dostojevskij zanechal.
Čo mi dala táto kniha:
Prvé, čo som pocítila pri čítaní bolo absolútne vtiahnutie do atmosféry. Či sa jednalo o pozitívne aspekty – šťastie, radosť, priateľstvo, alebo aj nešťastné – smútok, melanchóliu, stratené sny – autor dokázal tak spracovať tieto emócie, že ma vnútorne pohltili. Tým, že v celom príbehu vystupujú dve hlavné postavy, ktoré vedú medzi sebou dialóg, tak sa dá očakávať, že recipient ich dobre spozná. Miestami sa naozaj zdá, že hrdinovia sa otvárajú čitateľovi, ukazujú svoje vnútro, myšlienky, pocity, ale stále z nich cítiť tajomstvo a to je to, čo drží čitateľa v určitom emočnom napätí. Okrem toho sa dá všímať jednotlivé opisy prostredia, žitia, ktoré zaujmú. Dostojevskij v tomto diele pre mňa ako autor bol dosť odlišný oproti predchádzajúcej knihy, ktorú som čítala. Tento krátky románik sa mi totižto čítal veľmi dobre a rýchlo. Zaujal ma, udržal ma v čitateľskom napätí a môžem povedať, že som si to čítanie maximálne užila. Bola to zmes romantického, sentimentálneho a rojkárskeho vnímania sveta.
„Rojko – ak ho treba presnejšie charakterizovať – nie je človek, ale, povedal by som, akási bytosť stredného rodu. Osádza sa väčšinou v dákych neprístupných zákutiach, akoby sa v nich chcel ukryť ešte aj pred denným svetlom a ak sa raz usalaší, nuž prirastie k svojmu zákutiu ako slimák k ulite, alebo sa aspoň v tomto ohľade veľmi ponáša na to zaujímavé zviera, čo je zároveň zvieraťom i domom a volá sa korytnačka. Čo myslíte, prečo tak miluje svoje štyri steny, vymaľované rozhodne na zeleno, začmudené, smutné a neznesiteľne zafajčené?“ (str. 41)
Sklamalo ma niečo v tejto knihe:
Jediná vec, ktorá mne liezla na nervy bola hlavná ženská protagonistka. Na jednej strane mi jej správanie prišlo veľmi detinské, čo mne vadilo. Na druhej strane to chápem v tom ponímaní, že možno práve to malo ísť do popredia. Vytvoril sa tým určitý kontrast v zmýšľaní dvoch zaľúbených ľudí. Samotný záver prekvapil aj neprekvapil. Ja som osobne rada, že to skončilo ťažkou melanchóliou, lebo v tom bolo cítiť práve prácu so silnými emóciami. Preto nemôžem povedať, že by som v knižke našla niečo, čo by mi vyslovene skazilo čítanie a konečný čitateľský zážitok.
Prečo by som vám odporúčala siahnuť po tejto starinke:
Po tejto knižke vám odporúčam siahnuť najmä vtedy, ak máte chuť na niečo romantické a sentimentálne a má sa to odlišovať od súčasnej podoby vydávaných kníh, ktoré sú zamerané na lásku. Dostojevskij tento príbeh napísal veľmi jednoducho pre čítanie a pritom v sebe nesie veľký náboj emócií. Tie vás vnútorne pohltia a skrz ne si budete vytvárať dojmy na hrdinov, ako aj na celú zápletku ich rozhovorov. I dnešní rojkovia sa môžu nájsť v jednotlivých úvahách. Ak máte chuť na niečo z ruskej klasiky, tak vám tento titul určite odporúčam pre samotnú emóciu, ktorá vás nepustí ani po prečítaní.
„Možno slnečný lúč, čo náhle vykukol spoza obloka, sa znova schoval za dažďový mrak a všetko v mojich očiach znovu otmavelo, alebo sa možno predo mnou mihla tak nevľúdne a smutne celá perspektíva mojej budúcnosti a ja som sa videl v tej istej situácii o pätnásť rokov, ostarený, v tej istej izbe, rovnako opustený, s tou istou Matrionou, ktorá vôbec nezmúdrela za všetky tie roky.“ (str. 122 -123)
