Ladislav Nádaši-Jégé – Adam Šangala
Názov Adam Šangala asi každý pozná. Mňa táto knižka nelákala a aj teraz som sa k tomu čítaniu dostala skôr spôsobom, že mám ju doma a raz ju budem musieť prečítať, tak prečo nie hneď teraz…a nie, nikdy som nevidela ani film. Celkovo sfilmované klasiky vôbec nepozerám. Jednak preto, lebo všeobecne pozerám málo filmov a druhá vec je, že väčšina je dosť dávno natáčaná a nechcem strácať čas tou nižšou kvalitou (na technické veci myslím, nie na herecké výkony a témy kníh). Predstavivosť a vlastná fantázia mi vystačujú a preto už potom radšej čítam. Ale inak nájdete Adama Šangalu na youtube.
Prečo som sa pustila do tejto starinky:
Tak ako som vyššie napísala, tak som si povedala, že prečo nie to už teraz prečítať. Ja som sa vlastne do knihy púšťala s tým, že nemám veľmi potuchy o deji, čisto len také nejaké základné informácie. I Jégé nepatril k tým autorom, ktorý by ma niečím upútali. Dala som knižke šancu. Na jednej strane neľutujem, že som si takto obzory rozšírila, no ľutujem to čítanie pre nechuť, ktorú vo mne vyvolalo.
„Dosiaľ nikdy nerozmýšľal o tom, aký je rozdiel medzi pánmi a poddanými, a teraz mu huplo do hlavy, že ho jasne videl ako priepasť a zároveň sa mu stala jasnou i jeho neoprávnenosť. A tým väčšia bola i jeho nenávisť, s akou hľadel na pánov, bol by vďačne umrel, keby sa bol mohol na svojich katanoch vypomstiť. Vždy sa mu zdalo prirodzeným, že páni sú tvory vyššieho druhu a že poddaní sú určení im slúžiť, to sa mu zdalo takým prirodzeným, ako že voda tečie dolu skalami.
Pod tlakom strachu jeho zbystrená myseľ nahliadla, že je tento pomer nie prirodzený a že je to len panskú huncútstvo, keď vtískajú poddaných do položenia temer zverského.“
(str. 113-114)
Čo mi dala táto kniha:
Začítať sa do tohto titulu bolo pre mňa veľmi náročné. Nešlo ani tak o obdobie, do ktorého je príbeh situovaný, ako skôr o jednotlivých protagonistov, štýl autora a určitý depresívny prvok, ktorý na mňa neustále „vykúkal“. Autor sa snaží ukázať rozdiely medzi sedliakmi a pánmi, ktoré sú obrovské a väčšinou na to doplácajú len sedliaci. Zároveň poukazuje na spory katolíkov a protestantov medzi sebou, vyčíňanie Turkov, politické hry na vyšších miestach a prepych jednej strany a biedu, ktorá živí tento prepych. Túto snahu o zobrazenie nerovnosti a machinácií zo strany vladárov hodnotím celkom pozitívne na tejto knihe. Ale to je asi tak všetko. Samotná myšlienka vlastného slobodného názoru a boja za dobro, sa u mňa nejako strácala. Adam nebol pre mňa tým hrdinom, ktorý by ju presvedčilo prinášal recipientovi. I keď tá myšlienka je správna a aspoň niečo pozitívne vrhá na túto knihu.
Sklamalo ma niečo v tejto knihe:
Začala by som opismi, ktorých bolo v titule neúrekom a veľakrát mi tam prišli úplne zbytočné a retardujúce prebiehajúci dej. Samotné vykresľovanie postáv ma zarážalo, lebo Jégé z nich robil obrovské karikatúry, čomu som vôbec nevedela prísť na chuť. Ja mám pocit, že u neho bola buď postava úplne charakterovo príšerná, alebo obraz anjela chodiaceho na zemi. Nič medzitým. Možno samotný Adam je svetlejšou výnimkou, no z neho robí ťuťmáka, ktorému neustále treba pomáhať. Mala som nervy, lebo tie postavy sa nemenili, tam nebolo možné robiť žiadnu psychologizáciu postavy. Čo sa týka samotného príbehu, toho čo sa tam dialo, tak ma to nijako nechytilo. Mala som pocit, že jedinou myšlienkou celého Adama Šangalu je poukázať, že panstvo a moc je vždy zlá a keby tam boli náznaky dobra, tak to sa zlikviduje tým zlom. Kritizoval aj poddanstvo, no v menšej miere. Poukázal na určitú ľahostajnosť. Práve motív zla u mňa najviac rezonoval a aj stále rezonuje po prečítaní. Zlo viedlo a zlo vyhralo? Myšlienkou knihy je práve boj aj za cenu smrti, no ako je to pozitívna črta, tak u mňa aj negatívna. Pretože mňa nepresvedčil. Možno práve preto teraz tak škaredo pozerám na tú malú červenú knižku. Pretože ma Jégé ako spisovateľ nepresvedčil, nevtiahol ma do svojho príbehu, nedal mi argumenty, aby som si obľúbila Adama a rovnako svojou metódou poukazovať len na zlo, „zabil“ samotnú chuť bojovať za dobro, čo bola vlastne idea, ktorú predostieral pred recipienta.
„Dosiaľ nebol veril v strigy. Teraz sa presvedčil na vlastné oči , že také hrozné tvory jestvujú. Pomyslel si, že také mizerné ľudské kreatúry pokladajú nekonečne veľkého Boha za svojho služobníka, ktorého, keď nesplní ich vôľu, odstránia, obrátiac sa k jeho najkrajnejšiemu protivníkovi, aby on vykonal, čo si žiadajú.
Teda pozemský hmyz chce rozkazovať Bohu i diablovi!
Obetuje vo svojej bezmedznej náruživosti svoju nekonečnú budúcnosť najhroznejším utrpeniam pre štipku pozemského blaha.“ (str. 222)
Prečo by som vám odporúčala siahnuť po tejto starinke:
Ľahšie by sa mi písalo, že prečo by som neodporúčala. 😀 😀 😀 Každopádne Jégé je zastúpený medzi našimi klasikmi a keď ho tam zaradili, tak asi vedeli prečo to robia. (ja sa s tým až tak nestotožňujem, ale rešpektujem to 😀 :D, nie každý autor nám sadne ) Adam Šangala je dielo, do ktorého sa možno budete musieť nútiť ako ja. No ukáže vám práve tie negatívne rysy ľudí, ktoré boli a povedzme si úprimne, stále sú a zrejme len tak nezmiznú. Jégé hovorí o rovnosti, o slobode , o spravodlivosti i o kritickom uvažovaní, čo sú veci i pre dnešnú dobu. Nemôžeme sa nechať utláčať, no zároveň nemôžeme sa stať surovcami. Aspoň v tejto rovine dajte šancu tomuto autorovi a jeho Adamovi Šangalovi, a možno vás to aj viac zaujme ako mňa. Ktovie. 100 ľudí – 100 chutí.
Úryvky sú citované z knihy Adam Šangala, strany:113,114, 222
