Rozhovor nielen s mladou autorkou, ale i inšpiratívnou osôbkou, ktorá sa venuje ťažko chorým ľuďom.
Medzi ľuďmi ste známa ako autorka dvoch románov : Adonis v tričku a Šepot dúhy a spoluautorka knižky Kvapky požehnania. Každou ste sa určite posunuli ďalej vo svojej tvorbe. Čo vám všetko dáva písanie a prečo to patrí medzi vaše záujmy?
Snažím sa posúv
ať a myslím si, že je trochu cítiť rozdiel medzi Adonisom v tričku, ktorý je skôr rýchly, zábavný, zameraný na prítomnosť, a Šepotom dúhy, ktorý je zas o niečo viac zameraný na pocity a konanie postáv. A čo mi dáva písanie? Slobodu. 🙂 A milión životov. Môžem si vytvoriť svet, aký chcem ja, deje sa v ňom to, čo ja dovolím. Počas písania zabúdam, ocitám sa v inom svete, občas využijem situácie, ktoré mi v živote napríklad nevyšli a v príbehu sa udejú tak, ako som očakávala a plánovala v skutočnosti.
Ako by teda vyzeral váš ideálny, perfektný život?
Hoci občas očakávam iný vývin situácií, svoj život by som nemenila a považujem ho za perfektný taký, aký je. 🙂 Ideálne nie je nič, a ak sa náhodou zdá, že je, zvyčajne tomu niečo (skryté) chýba. Ja keď sa obzriem spätne, všetko dobré aj zlé malo svoj zmysel. Keby sa mi darilo úplne vo všetkom presne podľa mojich predstáv, nemala by som z čoho čerpať pri písaní alebo čím baviť kamošky. 😀
Vo svojej tvorbe čerpáte aj zo svojho života a života vo vašom okolí a nie sú to vždy najkrajšie témy. Píšete aj pre dospievajúce dievčatá, čo im všetko chcete dať svojimi knihami?
Je pre mňa zaujímavé, že hoci mojou cieľovou skupinou sú predovšetkým dospievajúce dievčatá, najmä pri druhej knihe mám väčšinu ohlasov práve od (starších) žien. Rada by som však pri písaní ďalších príbehov dávala čitateľom nádej, že aj keď nás postretne v živote niečo zlé a zraňujúce, môžeme ešte zažiť niečo pekné, poučiť sa, stretnúť niekoho, kto nám pomôže nájsť zmysel života, zistiť, že na naše problémy nie sme sami a niečo podobné prežívajú aj iní.
Ako autorka aj veľmi ovplyvňujete svojich čitateľov. Je možno nejaká téma, ktorá vo vás rezonuje, že toto je to, čo chcem vyjadriť, alebo možno zmeniť..
Neviem, či niekoho moje texty dokážu ovplyvniť, ale určite by som rada niektorými poukázala na dôležité hodnoty. To ma napríklad viedlo aj k napísaniu Šepotu dúhy. Zamerala som sa na rodinu a priateľstvo, na to, aká dôležitá je opora blízkych a priateľov v náročných situáciách. Či už je to ochorenie, akékoľvek, nielen onkologické, alebo doba po nehode. Viem, že nie každý dokáže pri druhom v záťažovej situácii stáť, každý sme iný, máme inú hranicu zvládania záťaže, ale každý z nás môže pomôcť svojím spôsobom. Peter v mojej knihe chcel žiť, nechcel byť obmedzovaný, odmietal nadmernú starostlivosť. Miloval život a netúžil po tom, aby naňho hľadeli ľudia cez prsty, opatrne, akoby mal každú chvíľu vybuchnúť. Onkologicky chorý, najmä, keď sa ocitá v posledných štádiách, netúži byť sám, ale ani cítiť, že je niekomu na príťaž. Rovnako nadmerná starostlivosť nerobí dobre, vždy je potrebné vedieť odhadnúť vhodnú mieru našej pomoci a pozornosti, čo nie je vždy ľahké. Poukázala som na to, že to, čo sa nám zdá ako malé a obyčajné gesto (dotyk, chvíľka času, to že ich berieme stále rovnako, ako rovnocenných a plnohodnotných ľudí, aj po ťažkej tragédii) znamená veľa. A je fajn si tiež pamätať, že na niektoré situácie a blízkosť ľudí máme len obmedzený čas a netreba ho premárniť. Možno toto nájdu čitatelia medzi riadkami mojej najnovšej knihy. Keďže každý deň prináša nové a nové podnety, mám v hlave veľa vecí, ktoré by som rada dala na papier a prípadne medzi širšie okolie. Či sa to podarí, uvidím, no budem sa snažiť.
Okrem toho „spisovateľského života“ máte ešte jeden veľmi pekný, a to starostlivosť o iných ľudí. Konkrétne starostlivosť o onkologických pacientov. Čo vás priviedlo zrovna na túto cestu?
Spočiatku človek netuší, že nepríjemné situácie plné smútku a veľkej bolesti ho raz môžu inšpirovať k niečomu, čo jeho život zmení. Toto ochorenie sa viackrát vyskytlo v mojej rodine, a každé ma čomusi priučilo. Až posledná strata vo mne spôsobila akýsi zlom a rozhodla som sa pre tento smer. Keďže som sa začala venovať tejto téme počas štúdia, ako mnohí študenti psychológie, snažila som sa získať už počas školy čo najviac skúseností, ktoré by ma neskôr posunuli v profesionálnej oblasti. Celkom náhodne som objavila inzerát, v ktorom hľadali animátorov na Relaxačné týždňovky pre onkologických pacientov. Pozvali ma na pohovor a nakoniec ma aj vybrali. 🙂 Samotná chuť a záujem dobrovoľníka však nie vždy stačia, dôležitá je tiež osobnosť vedúceho, šéfa, ktorý má takýto projekt na starosti. Môže sa stať, že niekoho by aj daná oblasť zaujímala, no kvôli viacerým príčinám odíde skôr, ako vôbec stihne začať. Ja som objavila skvelú osôbku, ktorá mala obrovské srdce a dokázala svojich dobrovoľníkov motivovať, objavovať v sebe to skryté, cenné, talenty, o ktorých doteraz netušili, vďaka čomu sme mohli zistiť, či táto práca je to „pravé orechové“ pre nás. 🙂
Určite vám táto starostlivosť i niečo dáva. Máte s nimi i úsmevné momenty, alebo skôr tam panuje melanchólia?
Teraz sa už tejto oblasti venujem viac pracovne ako dobrovoľne, takže tam sa vyskytujú rôzne momenty, ale pri dobrovoľníctve na Relaxačných alebo Rodinných týždňovkách, či OnkOlympiáde, panovali najmä smiech a zábava. Za seba môžem povedať, že tie dni a týždne, ktoré sme trávili po minulé roky na týchto akciách, patria k najkrajším v mojom živote. Stretla som neskutočné množstvo ľudí, od ktorých som sa mohla naozaj veľa naučiť. Počas toho týždňa vidíte, čo znamená chuť do života, učíte sa, že sa netreba vzdávať ale, naopak, bojovať. Každý deň sprevádzal smiech a energia, pretože program bol pripravený tak, aby si každý našiel to svoje. Buď to boli kreatívne doobedia, kde sa účastníci učili servítkovú techniku, vyrábali stromčeky šťastia, venovali sa arteterapii… Zrazu ľudia prichádzali na to, koľko vecí dokážu, na čo majú talent, len doteraz nebola možnosť objaviť ho. Alebo sme chodili na výlety, na túry, mávali spoločenské hry, pri ktorých rozhodne melanchólia nemala šancu. 🙂 Samozrejme, rozprávali sme sa občas aj o vážnejších veciach, ale o tom to je. Ak treba, sme tam pre nich „v dobrom aj v zlom“.
Nuž… a vlastne, tá melanchólia prichádzala, ale až na konci. Aj keď nie taká, ako by ste očakávali. Nie je nič krajšie ako vedieť, že všetka vaša energia, čas, entuziazmus a snaha, či dlhé ponocovania nad prípravou programu na ďalší deň, znamenali pre niekoho tak veľa, že vás rozlúčkovými slovami dojme doslova k slzám. Vtedy jednoducho viete, že to všetko stálo za to a malo zmysel a zostali by ste ešte aspoň týždeň. Raz darmo, všetka radosť a láska, ktoré dáte iným, sa vám vrátia stonásobne.
Každý si vo svojom živote vytvorí určitý rebríček snov, ktoré sa snaží dosiahnuť. Ako je to vo vašom prípade?
Mám niekoľko snov, ktoré by som do smrti chcela stihnúť. 😀 A na tomto veľkom rebríku sa nachádzajú aj menšie, obsahujúce určité ciele, ktoré by som chcela dosiahnuť v danom roku, či mesiaci.
8. Sú také, s ktorými sa môžete podeliť?
Priznám sa, že sa so svojimi snami nerada delím, kým sa neuskutočnia. 🙂 Ale u autorov nie je až takým tajným snom vydať napríklad ďalšiu knihu.
Vašou prácou ste určite inšpiratívna aj pre druhých ľudí. Čo by podľa vás mala mať každá žena, keď chce byť nielen úspešná v nejakom rebríčku, ktorý je vytvorený spoločnosťou, ale hlavne aby bola šťastná v dnešnom svete. Vy sama ste šťastná? ?
Slovo šťastie je relatívne a pre každého znamená niečo iné. Ja mám fantastickú rodinu, na ktorú sa môžem vo všetkom spoľahnúť, čo považujem za obrovské šťastie. Takže áno – ja som šťastná (resp. aj spokojná). 🙂 Ak by sme teda šťastnú ženu prirovnali k spokojnej, mala by vedieť, čo chce a dokázať na sebe pracovať, mať rada samu seba aj so svojimi nedostatkami a vedieť, kedy podať pomocnú ruku okoliu.
Za rozhovor ďakujem Simone Kutišovej. 🙂
zdroje obrázkov: 1. facebooková stránka autorky
2. a 3. poskytnuté autorkou
