Jo Nesbo – Krv na snehu, Polnočné slnko
Tento mesiac som dostala chuť čítať viac detektívne knihy. Začala som klasikou Sherlockom, a potom som uvažovala, že čo si vziať ďalšie. Chcela som niečo zo súčasnosti, lenže čo? Nemám až taký dobrý prehľad, no Jo Nesbo je autor, ktorý mi aj v knižnice ide stále cez ruky. Autora som už mala, len teraz, že ktorú knihu. Napokon mi zrak padol na práve dve také odlišnejšie knihy od ostatných. (ten rozdiel som videla v tom, že tieto majú bledé obálky a tie zvyšné tmavé 😀 :D) Dve jednohubky som začala hneď čítať s veľkými očakávaniami. Aká som bola len naivná….
Krv na snehu
Prvú chybu, ktorú som urobila bolo, že ma veľmi nezaujímala anotácia a odignorovala som jej prečítanie. Keby to urobím, tak by som vedela, že tam s vyšetrovaním nič nebude a knihu by som hneď vrátila. Tak vzniklo prvé sklamanie, ktoré však bolo sčasti aj moja vina. V Krvi na snehu som sa dostala do prostredia násilníkov a vrahov. Hlavným hrdinom je práve jeden z týpkov z podsvetia, ktorý má vykonať vraždu na objednávku. Túto vraždu však úplne pokašle, lebo sa začne chovať podľa svojho srdca. Niežeby mal nejaké výčitky svedomia…to nie, on sa zamiluje do svojej obete. Neposlúchnutie však nie je len tak, prichádza odplata a on sa musí mať na pozore. Najlepšia a najhoršia vec, čo mu môžu urobiť je, že ho zabijú. Ako však zistí, faloš ho okabáti a byť láskavý v jeho „profesii“ sa nevypláca.
Hneď po tom, čo prišlo sklamanie z toho, že sa žiadna vyšetrovačka nekoná, prišla ďalšie pomyselná facka. A tá bola v podobe postáv, nudného deja, oničom záveru a určitému nepochopeniu, že prečo toľko čitateľov zbožňuje tohto autora. Takže tých faciek bolo viac. Hlavný hrdina mi nesedel, lebo sám ani nevedel, čo chce. Bol taký stratený a autor sa z neho ešte snažil robiť zúfalca, akoby ho chcel očistiť od všetkej špiny, čo vykonal. Jednoducho pre mňa maximálne nesympatická postava. Nuda bola od začiatku po koniec. Žiadne zvraty, ktoré by ma nejako prekvapili ani nič nad čím by som mohla vôbec polemizovať či uvažovať. Ja som tú knihu čítala a nič som nepociťovala! Brala som stranu za stranou, ale bolo mi maximálne fuk, čo sa tam udeje, lebo už som vedela, že asi nič mi ani nedá. Až napokon prišiel záver a s ním len zatvorenie knihy a odfuknutie si, že okej. (Vtedy som ešte nevedela, že Polnočné slnko bude mať ešte viac odveci koniec.) Nevravím, že ten záver v tomto titule je až taký zlý. Nie je však prekvapivý. A to ma spravilo aj takou ľahostajnou. Napokon prišla tá moja otázka, že prečo je toľko kupovaný a požičiavaný autor.
Rusi sa ho spýtali, či by si vedel predstaviť vymeniť alkohol za heroín. Rybár chvíľu počítal, trochu študoval trestný sadzobník, zvažoval pravdepodobnosť, že ho chytia, a rozhodol sa. V čase, keď Daniel Hoffmann opäť rozbiehal špicberský biznis, zistil, že mu narástla konkurencia. A to sa mu nepáčilo. Vtedy som prišiel na scénu ja. Už som vám spomínal, že som mal v tom čase za sebou dosť neúspešnú kariéru kriminálnika. Sedel som za bankovú lúpež, neuspel som ako pomocník pasáka Pineho a hľadal som ešte čosi nezmyselnejšie , do čoho by som mohol pichnúť. Hoffmann ma oslovil, lebo sa z dôveryhodných zdrojov dozvedel, že som mu popravil pašeráka, čo ho našli s hlavou na kašu v prístave v Haldene. (Krv na snehu, str. 58-59)
Polnočné slnko
Po tom, čo som dočítala Krv na snehu, som stále verila, že pokračovanie bude o niečo lepšie. Opak bol však pravdou. Polnočné slnko má síce viac strán a teda autor má konečne aj priestor nejako rozvinúť dej, no stále je to nuda. Čitateľ sa ocitá v minimálnej civilizácii spolu s hlavným hrdinom, ktorý uniká pred zabijakmi. Opäť je to týpek, ktorý nespravil objednávku tak ako mal, a teraz mu ide o život. Schováva sa na samote v chalupe, kde mu však taktiež hrozí nebezpečenstvo. Stretáva sa tu s pár obyvateľmi, s ktorými stihne nadviazať aj vzťahy. Nik netuší čo je zač, no pomoc od nich dostáva. Nie každý je s ním však zadobre a nájde sa tu niekoľko osôb, ktoré by ho radi videli mŕtveho. (rovnako aj ja…)Pred čitateľom sa vytvára dejová linka, ktorá buď nasmeruje nášho Nóra rovno nacintorín, alebo sa mu nejakým zázrakom podarí uniknúť pred jasnou smrťou.
V tomto prípade čitateľ vidí viac krvavejší a omnoho viac absurdný záver. A ten ma teda dorazil. Nevravím však, že pozitívne. To bolo tak nechutne „romanticky“ zakončené, že som už ani nepovedala okej, ale som rovno knihu odhodila. Ak som bola po prvej knihe znechutená, tak tu to dosiahlo vrchol. Nesadol mi vôbec ten príbeh, nesadol mi štýl, akým autor tieto dva tituly napísal, nesadli mi opäť postavy a ten záver….no koment. Celé mi to prišlo plytké, bez nejakých zvratov, bez napätia..v podstate bez duše, ktorú autor dáva do kníh, aby oslovil svojho čitateľa. Jediné pozitívum, ktoré som našla v tomto príbehu je opis krajiny. To je pravda, že som akoby cítila zimu a mráz, ktorý je opisovaný v knihe. Nie však emotívne, ale len obrazom. Rozmýšľala som, že či to nie sú len tak narýchlo napísané knihy, ale ako neznalec Nesbových kníh, o tom nemôžem veľmi polemizovať. Na to sú skôr jeho fanúšikovia, ku ktorým som sa nezaradila.
Vrazil som nôž do kože pod otvorom, pretiahol ju cezeň a stihol zapichnúť, skôr než mi vykĺzol. Použil som nôž ako páku, stačilo mi ním párkrát zvrtnúť a otvor sa uzatvoril. Teraz mi už len zostávalo dúfať, že nikto nenaučil tie psiská rozprávať. Počul som kroky. ,,Zoberte si tie psy. Styrker, myslel som si, že ich máš pod kontrolou.“ Zimomriavky. Hlas muža, ktorý ma prišiel zabiť. Johnny sa vrátil. (Polnočné slnko, str. 206)
Po týchto dvoch „chuťovkách“ sa nestanem fanúšičkou Jo Nesba a rovnako sa ani nebudem snažiť v najbližšej dobe siahnuť po jeho knihách. Bohužiaľ mi nič iné ako sklamanie a rozčarovanie neponúkol. Snažím sa však veriť v to, že píše omnoho lepšie knihy ako sú Krv na snehu a Polnočné slnko.
Moje hodnotenie
Krv na snehu: 1.5/5
Polnočné slnko: 1/5
Autor: Jo Nesbo
Názov: Krv na snehu, Polnočné slnko
Foto a text: dusazeny.sk
Úryvky sú citované z kníh Krv na snehu, strana: 58-59, Polnočné slnko, strana: 206.
