Ahmet Altan – Už nikdy neuvidím svet
„Stráviť trochu času pri človeku odsúdenom na doživotné väzenie pre narafičené obvinenie, človeku, ktorý sa aj na tom dokázal zasmiať, nebolo iba tak. Väzenskú celu v Silivri som opúšťal s nečakaným pocitom eufórie z čírej, nefalšovanej vnútornej sily Ahmeta Altana a veľkosti ľudského ducha.“
(Philippe Sands, 2018)
Ahmet Altan je významný súčasný turecký autor. V roku 2016 ho zatkli za novinársku činnosť, v roku 2018 ho odsúdili na doživotie. Patrí k spisovateľom, ktorí verejne kritizovali režim Recepa Tayyipa Erdogana.
Už nikdy neuvidím svet sú jeho memoáre, ktoré napísal vo väzenskej cele. Uvažuje v nich o svojom väznení, slobode a úteche, o priestore, v ktorom sa nachádza, ale aj o príbehoch iných väzňov.
„Po rozume mi chodila smrť. Inštinktívne som sa držal pomyslenia na ňu, pretože vo večnosti, ktorú v sebe smrť nesie, spočíva moc schopná odľahčiť i tie najkrušnejšie chvíle v živote človeka (s. 25).“
Do knihy som sa pustila, a už sa jej nepustila 😀 😀 . Pri jej výbere mi stačila prvá veta o autorovi z prebalu knihy. V tej chvíli som vedela, že si to chcem prečítať, pretože iná kultúra vždy rozšíri moje obzory. Vtedy som ešte presne nevedela, že pôjde o memoáre z väzenského prostredia, ale nič to napokon nezmenilo v mojich pocitoch a dojmoch, ktoré sa počas čítania formovali a aj po prečítaní zostali veľmi pozitívne.
Ahmet Altan je úprimný autor, ktorý dáva možnosť čitateľovi, aby sa dostal do jeho myšlienok a názorov. Dáva mu spoznať emocionálne pochody, ktoré ho formujú vo väzení. Taktiež otvára dvere do poznania spôsobu prežitia v malej zamrežovanej cele. Ukazuje slobodu, ktorá by mala byť typická pre každého spisovateľa, vďaka ktorej nikdy nemôže prísť o tú pravú slobodu.
Vstúpia sudcovia a nasadia si čierne taláre, ktoré mali odložené na stoličkách. Ich predstavený, ten s mŕtvolným, vlhkým pohľadom prečíta rozhodnutie:
„Doživotie bez možnosti podmienečného prepustenia.“ Zvyšok života strávime sami v cele s rozmermi štyri krát tri metre. Na denné svetlo nás pustia na hodinku denne. Načiahnem ruky. Nasadia mi putá. Už nikdy neuvidím svet. Už nikdy neuvidím oblohu bez rámu väzenských múrov. Zostupujem do ríše Hádesovej. Kráčam v ústrety temnote ako Boh, ktorý si napísal vlastný osud. Môj hrdina sa spolu so mnou ponára do temnoty a mizne (s. 100).“
Počas čítania môže recipient naraziť na niekoľko zaujímavých postrehov a myšlienok. Tých je v knihe naozaj hodne. Pre mňa boli práve tie najpodstatnejšie a to ma stále ťahalo naspäť k čítaniu. Sú to totiž postrehy, ktoré i keď vznikli vo väzení, reagujú aj na bežný život, fungovanie a vnímanie jednotlivca. Predstavujú určitú sondu, ktorá dáva poznať osobnosť a vnútro – bez čoho by tá kniha bola prázdna.
Nejakých veľkých faktografických informácií sa nedočkáte. Je tam povedané len to najpodstatnejšie, následne ide už len o úvahy autora. Preto nemusí kniha zaujať každého. Ak teda nevyhľadávate intelektuálnejší text s hlbšími myšlienkami, ale chcete len senzáciu okolo toho, že autor je väzeň, tak by som radila premyslieť také čítanie. Kniha napriek tomu, že je dosť tenučká (134 strán), má veľmi veľa toho, čo môže ponúknuť potencionálnemu čitateľovi. Pre mňa to je určite jedna z najlepších kníh, ktoré vydalo vydavateľstvo Inaque. Zahŕňa v sebe emóciu, úprimnosť, inteligenciu, literárnosť a skutočné prvky. Ak ste fanúšikmi memoárov, tak by ste po nej mali siahnuť.
„Tieto riadky píšem vo väzenskej cele. Ale nie som vo väzení. Som spisovateľ. Nie som ani tam, kde som, ani tam, kde nie som. Môžete ma strčiť do basy, ale udržať ma tam sa vám nepodarí. Pretože rovnako ako všetci spisovatelia aj ja mám kúzelnú moc. Ľahko prejdem cez všetky vaše múry (s. 134).“
Moje hodnotenie
5/5
Autor: Ahmet Altan
Názov: Už nikdy neuvidím svet
Foto a text: dusazeny.sk
Úryvky sú citované z knihy Už nikdy neuvidím svet: 25, 100, 134.
