Miroslava Varáčková – To, čo nás spája
Do knižky To, čo nás spája som sa púšťala s vysokými očakávaniami. Keďže ide o pokračovanie knihy Drž ma, keď padám a tú som hodnotila veľmi pozitívne, tak som takú vysokú latku očakávala aj od pokračovania. Dúfala som, že tam bude mať Ondrej viac priestoru a že ten jeho nasledujúci osud bude vo väčších detailoch, pretože v knihe Drž ma, keď padám bol najzaujímavejšou postavou. Taktiež som bola zvedavá na ostatné postavy a ich osudy, na romantickú linku, ktorá by sa relatívne mohla vytvoriť a na opäť ťažké bremená, ktoré dáva na plecia Miroslava Varáčková svojim protagonistom. Čo si napokon myslím o knižke, čo sa mi na nej páčilo a čo naopak hodnotím negatívne, si môžete prečítať v tejto recenzii.
Hlavnými hrdinami tohto príbehu sú Ondrej a Lucia. Ondreja teda už môžete poznať, ak čítate knihy autorky a Lucia je nová postava, ktorá nemusí úplne sadnúť čitateľovi. Ondrej má za sebou pobyt vo väzení a neistú budúcnosť. Lucia zostala sama s otcom, ktorý na ňu nemá čas, odkedy zmizla jej matka. Ondrej sa snaží nejako prežiť deň za dňom, Lucia sa zabáva s chalanmi, má vždy dostatok peňazí, no cíti bolesť za svojou matkou a hnev na svojho otca. Na jednej žúrke sa stretnú, potom sa stretnú druhý raz a napokon preletí iskierka. Obaja však v sebe skrývajú tajomstvá, ktoré ich ničia, povedať ich však nahlas môže byť ešte nebezpečnejšie. Nebezpečným sa však stáva aj tenký ľad, po ktorom spolu začnú ísť. Láska či priateľstvo, zrada, bolesť, smútok a napokon nádej? Čím všetkým si títo dvaja ľudia budú musieť prejsť a vôbec nedobehne Ondreja minulosť a zlé rozhodnutia jeho života?
stretnú sa nám pohľady. Na krátku, no intenzívnu chvíľu. ešte stále neviem, akej farby má oči. Svetlohnedé? Zelené? Ktorá farba je spriaznená? Lebo to je práve to, čo sa mnou rozlieva.Pocit spriaznenosti. Náklonnosť, ktorá až bolí. Je vôbec možné, aby som sa takto cítila pri niekom, koho som stretla ešte len včera? (str. 58)
Niekedy je na mieste nemať vysoké očakávania. To sa mi potvrdilo práve pri tejto knihe. Sama som nechápala, že ako je možné, že sa mi kvázi prvá časť tak páčila a pokračovanie na plnej čiare sklamalo. Jedným z dôvodov sú určite hlavní protagonisti. Ondrej ako aj v predchádzajúcom diely bol stále ten záhadný chalan, ktorý má čo-to za ušami. Keďže v knižke bol aj jeho pohľad, tak som očakávala, že čitateľom sa stane bližší. Čakala som, že sa tam vyskytnú nejaké hlbšie myšlienky pri jeho konaní a že práve on potiahne celú knihu… Hneď musím povedať, že toho priestoru, ktorý mu bol poskytnutý bolo veľmi málo. Jeho pasáže boli krátke a nezachádzali do jeho vnútra v takej miere, v akej som to očakávala. Tiež, keby nečítam Drž ma, keď padám, tak by som jednotlivé časti ani nechápala. (Preto vám radím pred touto knihou určite prečítať Drž ma, keď padám.) No a keďže ten priestor nebol poskytnutý jemu, tak ho získala ženská protagonistka – Lucia. A tým sa moje pohodlie pri čítaní úplne vytratilo, pretože tá postava ma neuveriteľne iritovala a hnevala. Prezentovala sa ako dramatická chudinka, ktorú treba poľutovať a vo všetkých jej vrtochoch jej ísť v ústrety.
Nerozcítila som sa ani pri jej rodinných problémoch, pretože jej konanie mi prišlo ajtak šibnuté a najmä sebecké. Samozrejme, že nikomu by som nepriala to, čo ona prežívala, ale to ako sa správala v tom príbehu bolo už trafené. Raz sa hrala na hrdinku, potom na chuderku, potom bola sexy kosť a napokon chcela už len jedného. Na toto ja už nemám vek 😀 😀 😀 😀 . Celkovo pasáže s ňou museli byť vždy veľmi dramatické a už toho na mňa tým bolo veľa.
Nedostatok priestoru pre Ondreja a napokon aj šibnutá nesympatická Lucia položili tomuto titulu základný kameň nesympatie. Napokon sa k tomu pridala aj nuda, pretože ja som to čítala a mala som pocit, že sa tam ani nič nedeje. Všetko to prebehlo rýchlo, ako aj ich emócie, ktoré boli v jednej sekunde také a v druhej už iné. Ale aby to nebolo len o tom, že mi nesadli postavy, dej ma vôbec nebavil a s veľkou námahou som sa dostávala k záveru tejto tenkej knihy, tak musím podotknúť na niekoľko svetlých zábleskov…
vrátim sa do izby, zvalím sa na posteľ a bezprizorne zízam do stropu. hľadám v ňom odpoveď, čo s načatou nedeľou, ako sa dostať k tamare a či sa pokúsiť vyhľadať ondreja. Ktovie, či o to vôbec stojí. čo ak nie? A chcem vôbec v sebe živiť oheň, ktorý sa tak rozhorel? Čo ak ma spáli na popol? Srdce mi vraví iné ako rozum. Vedú medzi sebou nekonečný boj a snažia sa ma presvedčiť o svojej pravde.
Niekedy som v sebe úplne stratená. Najväčšiu vojnu nezvádzam so svetom, ale so sebou, a viem, že nikdy nemôžem byť celkom víťazom či porazenou. správna voľba v niektorých rozhodnutiach totiž neexistuje, a čím skôr to prijmem, tým lepšie. otázkou je, čo vlastne chcem a čo som ochotná pre to urobiť. (str. 62)
K svetlým bodom patrí opäť výber ťažších osudov, ktoré sprevádzajú hlavných protagonistov a hľadanie nejakého toho riešenia. Pre mňa bol ten príbeh aj znakom toho, že keď silou mocou sa niekto bije len za svoju pravdu a nezverí sa dospelým ľuďom, ktorí by mu mohli pomôcť, tak môže dopadnúť veľmi zle. Že nie je správne byť taký egoista a nehľadieť na city iných ľudí. Pretože mne bolo napríklad veľmi ľúto Luciinho otca. Samozrejme, že tam sú chyby i z jeho strany, no čo by sa stalo tej Lucii, keby mu zdvihne telefón, dofrasa?! Práve aj tá neznesiteľná Lucia je možno takým obrazom toho, aké vlastnosti z jej mám aj ja a že či chcem byť taký.
Knižka reflektuje problémy v domácnosti, kde je len jeden rodič a prichádza tam k problémom v komunikácii. Je tam trochu načrtnutá aj otázka bezdomovectva. Prečo sa niekto dostane na ulicu? A ako napríklad zamestnávatelia pozerajú na mladého človeka, ktorý nemá čistý register trestov. Čo všetko môže človeka stáť, keď sa nepohodne so „zlými ľuďmi“.. Samotný záver je zaujímavý. Pre mňa to možno nebolo ani také nečakané, ale skôr žiadané. (Najmä, keď v knihe vystupujú postavy, ktoré si neobľúbite) Práve ten záver ukazuje, že život nie je vždy ružový ako bývajú zväčša konce dievčenských románov. A je takou výstrahou, kam až môžu zájsť zlé chodníčky.
Napokon má kniha dobré aj zlé body. Pre mňa však prevyšujú tie zlé. Naozaj to čítanie bolo niekedy aj trápenie a bola som celá šťastná, keď som sa dostala ku koncu. Boli tam dobre vsúvané jednotlivé témy, ktoré sú negatívne brané, len to spracovanie príbehu a to, že to bolo dosť nudné, ich odsúvalo preč a tá knižka pôsobila nemastno-neslano. Tentokrát sklamanie.
Moje hodnotenie
2.5/5
Autor: Miroslava Varáčková
Názov: To, čo nás spája
Foto a text: dusazeny.sk
Úryvok je citovaný z knihy To, čo nás spája, strany 58 a 62.
