recenzia – Slová vďaky

1
223
slová vďaky

Delphine de Vigan – Slová vďaky

Delphine de Vigan ma zaujala pred rokom svojou knihou Spojenia. Bolo to pre mňa mrazivé a zároveň úžasné čítanie a autorka si ma úplne získala. Preto, keď vyšla kniha Slová vďaky, tak som si ju hneď kupovala a o nejaký čas som ju už hltala. A opäť to bol pre mňa skvost.

Príbeh hovorí o Miške, ktorá je už staručká a ide bývať do zariadenia, kde má logopedické cvičenia s doktorom a chodí ju navštevovať bývalá susedka a Marie, ktorá by jej mohla byť dcérou. A v podstate aj niečím takým rodinným aj je, i keď to vzniklo nečakane a neplánovane. Čitateľ vidí Mišku ako starenku, ktorej dochádzajú slová, musí loviť v pamäti a vidí jej nezastaviteľné chradnutie. Vidí však aj jej vitalitu, ktorú niekedy mala, jej schopnosti narábať so slovom, keď pracovala ako korektorka a vidí jej lásku a túžbu po poďakovaní. Celá knižka, ako hovorí aj jej názov Slová vďaky, je o vďake, ktorú možno niekomu dlžíme, alebo naše ego vďaku niekomu nedokáže spracovať a znova nadviazať s dotyčnou osobou kontakt, alebo je to vďaka, ktorú celý život našimi skutkami niekomu dokazujem, no napokon máme pocit, že sme ju dostatočne nevyjadrili.

Čo prináša príbeh Mišky čitateľovi? Spomalenie. Spomalenie a vnorenie sa do tak krátkeho textu a pritom tak nabitého emóciami. Miška vnútorne cíti potrebu vyjadriť vďaku dvom ľuďom, ktorí ju zobrali k sebe, chránili ju a schovávali. Vďaka nim sa nedostala do koncentračného tábora. Celý život im vďačí za to, že mohla prežiť. Ako však nájsť ľudí, ktorí možno už ani nežijú a nepamätá si ich celé mená? Na to, aby ich mohla nájsť potrebuje pomoc ďalších ľudí, ktorým opäť potom pociťuje vďaku za takúto pomoc. Môže cítiť vďaku k Marie, ktorá sa jej stala dcérou a pravidelne navštevuje Mišku. Môže cítiť vďaku Jérômeovi, ktorí nie je len jej doktorom, ale stáva sa i jej priateľom, ktorý si ju rád vypočuje. A taktiež môže byť vďačná i nevrlej riaditeľke, lebo bez jej povolenia by sa nedostala do zariadenia. A tak je to s každým človekom, aj s nami, každý má byť za čo vďačný. Niekedy možno za úplné maličkosti. No aj tie maličkosti vytvárajú náš život. Nie vždy sa však takáto vďaka sformuluje aj do slov.

 

slová vďaky

Keď sa s nimi stretávam prvýkrát, zakaždým v nich hľadám podobu, akú mali v časoch predtým. Za ich nejasným pohľadom, ich neistými gestami, ich zhrbenou alebo na dvoje prelomenou postavou hľadám mládenca či devu, Ktorými kedysi boli, tak ako sa pokúšame hľadať pod náčrtom nevábnou fixkou pôvodnú kresbu. Pozorujem ich a hovorím si: aj ona, aj on milovali, plakali, radovali sa, potápali, behali s vetrom opreteky, po štyroch liezli po schodoch, pretancovali celú noc. Aj ona, aj on cestovali vlakmi metra, vykračovali si po horách, po dolinách, popíjali víno, chrápali do poludnia, bezobsažne diskutovali. Vzrušuje ma to, len čo na to pomyslím. Neviem si odoprieť, aby som na tú ich niekdajšiu podobu nepoľoval, nepokúšal sa ju oživiť. (str. 39)

Titul Slová vďaky je však i ukážkou odchádzania človeka. Pomalého chradnutia, ktoré končí smrťou. Začína to pomaly – odchádzajú slová, pamäť, napokon aj fyzická sila. Čitateľ sleduje tento proces s ľútosťou ale môže i s hrdosťou. Môže sa zamyslieť, ako to bude so mnou? Ja som v príbehu Mišky videla moje vlastné babky. Nemusela som si Mišku predstavovať ako úplne cudziu postavu, pretože z tejto strany poznám smrť. Viem, čo je to, keď hľadím na človeka, ktorému sa pletú slová, nepamätá si, čo bolo včera a nedokáže sa poriadne hýbať. Práve pre tento aspekt môže byť viacerým čitateľom bližšou a budú sa vedieť stotožniť s tým, čo tam prečítajú.

Jazyk a štýl, ktoré však používa autorka na vás nebudú pôsobiť depresívne, ale práve naopak, budete si ten štýl čitateľsky vychutnávať. Akoby sa spojil smútok, ktorý prináša príbeh s úctou a noblesou, ktorú priniesol jeden život v podobe Mišky. Autorka prezentuje svoju hrdinku ako staručkú a dementnejšiu, no je i tvrdohlavá a nenechá si diktovať, porušuje pravidlá a má rada tanec. A to je tá úžasná prezentácia knižného hrdinu, pri ktorom je hlavné to, čo sa odohráva v jeho vnútri. Dôležité je, akým bol celý život, nie to ako pôsobí len v tejto chvíli.

slová vďaky

Som v koncoch. Viem to. Vnímam ten bod zlomu. Nepoznám príčinu, ale viem, aké bude mať dôsledky. Bitka je prehratá. Nesmiem sa však vzdať. Za žiadnu cenu. Lebo by sa to ešte zhoršilo. Voľný pád. Treba bojovať. Slovko za slovkom. Noha za nohou. Neustúpiť ani krok. Ani o slabiku, ani o spoluhlásku. Veď čo z človeka zostane bez reči? (str. 103)

Novela Slová vďaky od francúzskej autorky Delphine de Vigan má svojim recipientom čo ponúknuť. Či už ide o samotný príbeh, o majstrovstvo poetického jazyka, o nežnosť spojenú s krutosťou bytia, alebo množstvo myšlienok, ktoré kniha ponúka. Je to titul, ktorý vás nenechá chladnými a prinúti vás zamýšľať sa a prehodnocovať. Takže VĎAKA za toto úžasné dielko.

Starnúť znamená naučiť sa strácať. (str. 127)

Moje hodnotenie

5/5

Autor: Delphine de Vigan

Názov: Slová vďaky

Foto a text: dusazeny.sk

Úryvky sú citované z knihy Slová vďaky, strany 39, 103 a 127.

1 komentár

  1. […] Prvá trojica sú knihy, ktoré som už prečítala. Slová vďaky je kniha, ktorú som musela mať kvôli samotnej autorke. Tá píše brilantne a témy, ktoré vo svojich uzučkých knihách rozoberá ma vždy zaujímajú. Inak to nebolo ani v tomto prípade. Senzačne napísaný príbeh, ktorý chytí za srdce. Štýl, ktorý má autorka je nenapodobiteľný a krásny. Používa krásne poetické prostriedky jazyka, manipuluje s jemnosťou a krutosťou, ktorá podfarbuje celý text a vsúva recipientovy dôležité morálne otázky. Recenziu na túto knihu si môžete prečítať TU. […]

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Zadajte svoj komentár!
Zadajte svoje meno tu