Sándor Petőfi (Alexander Petrovič) – Putovanie Sándora Petőfiho, Cestopisné poznámky a Listy z ciest Frigyesovi Kerényimu
Po tomto titule som pokukovala už dlhšie. Nie je to literatúra, o ktorej by sa veľmi písalo, nepatrí medzi komerčnú ani na instagrame často videnú knihu. Je to však celkom zaujímavý literárny kúsok, ktorý slovenskému čitateľovi odkrýva cestopisný denník Sándora Petőfiho, ktorý je spojený ešte s listami. Recipient sa ocitá v rokoch 1845-1847, 19. storočie na neho priam dýcha. Vníma ho nielen v samotných opisoch, ale aj v zmýšľaní autora.
Cestopisy mám veľmi rada a nijako mi neprekážalo, že čítam historický cestopis, pretože opisoval miesta, na ktorých som dokonca prednedávnom aj bola. Oživil mi tým spomienky a videla som tie miesta aj cudzími (historickými) očami. Nie je to však vyslovene cestopis o mieste, ale skôr o ľuďoch, a v mnohých momentoch najmä o samotnom Sándorovi.
„Je mi trápne, že Kežmarku som venoval iba jeden deň, a to som pre celodennú slotu nevidel Tatry práve odtiaľ, odkiaľ ich vidno najlepšie. No mal som i šťastie, lebo na druhý deň sme odchádzali skoro ráno a Tatry sa ukázali v celej nádhere. Vyzerali ako spiaca krásavica, ktorá zo seba zhodila prikrývku, čo zakrývala jej vnady. Chvíľu som sa díval, opitý krásou, ibaže potom – možno na drkotanie voza – krásavica precitla a zahanbená zahalila sa perinou hmly. Tatry… krásavica (s. 33).“
Obraz autora v knihe vykreslili nielen cez jeho vlastnú tvorbu, ale vydavateľstvo vypracovalo predhovor, doslov, kalendárium a osobný profil. K tomu môžem dodať, že niekedy je menej viac. Povedala by som, že niektoré informácie sa tam vyskytujú zbytočne viackrát. Nechápem dôvod, aký malo k tomu kroku vydavateľstvo. Niekto, kto si však rád prečíta znova tie isté pasáže to ocení.
Samotný autor môže byť pre niekoho nesympatickou postavou. V niektorých momentoch pôsobí samoľúbo, namyslene, pohŕdavo… no jeho cynizmus je v mnohých ohľadoch až osviežujúci. Jeho metafory pôsobia ľahko a aj úsmev vyčarí na tvári. Sama som však musela niekedy zakrútiť očami nad Sándorom, no samotný pocit z prečítaného mi to nenarušilo.
Predtým, ako sa pustíte do čítania tohto cestopisu, dajte si záväzok, že nebudete hodnotiť názory 19. storočia. Žena, ktorá píše literatúru, hoc ju môže akokoľvek dobre písať, nebude to dobré, pretože nemá čo ona písať. Je to vec mužská.. Nepriateľskejšie pohľady sú i na Slovákov, Nemcov a židovských krčmárov. Nie je to niečo, čo sa vždy čítalo príjemne, ale patrí to k charakteru Sándora Petőfiho.
„Och, vy úzkoprsí smrteľníci, ktorí vždy a vo všetkom hľadáte a vytvárate pravidlá, vojdite a pokľaknite pred nádherou nepravidelnosti! Veď čo sú vlastne pravidlá? Nič iné, len barly krivkajúcej priemernosti (s. 37).“
Po prečítaní na knihu hľadím ako na moje literárne obohatenie nevšedného charakteru. Je to vôbec prvá vec, ktorú som čítala od Sándora Petőfiho. Ukázal sa mi jeho profil ako človeka, ale aj autora (i keď z básnickej tvorby je tam toho málinko). Cestopis i listy sa čítali rýchlo, ľahko, jediné zmätočné môžu byť mená, ktorých je tam veľa. Ak máte chuť si prečítať nevšednejší cestopis, ešte k tomu revolucionárskeho básnika, skúste túto útlu knižku, môže vás milo prekvapiť.
„Je to veľmi smutné, že práve tí, čo by mali čitateľov usmerňovať, ešte zbytočne ich dezorientujú. Nesvedomitosť v našej literatúre nikdy negradovala tak ako v súčasnosti. Rád by som z niekoľkých ľudí strhol nimi zneužívaný ozdobný plášť osobnosti a dal ho na plecia tých, čo si ho zaslúžia, pritom chodia po svete v obyčajnom zodratom odeve takmer nepovšimnutí. Nuž, ako vravím, rád by som to spravil, ale nenarodil som sa komorníkom, aby som ľudí obliekal a vyzliekal (s. 85).“
Moje hodnotenie
4/5
Autor: Sándor Petőfi
Názov: Putovanie Sándora Petőfiho, Cestopisné poznámky a Listy z ciest Frigyesovi Kerényimu
Foto a text: dusazeny.sk
Úryvky sú citované z knihy Putovanie Sándora Petőfiho, Cestopisné poznámky a Listy z ciest Frigyesovi Kerényimu, strany: 33, 37, 85.
