recenzia – Posledný pojedač hriechov

2
265
posledný pojedač hriechov

Francine Riversová – Posledný pojedač hriechov

„Pojedač hriechov bol osobou, ktorej platili peniazmi alebo jedlom za to, že vzala na seba morálne prehrešky zosnulého a ich dôsledky v posmrtnom živote. Pojedači hriechov sa bežne vyskytovali na začiatku 19. storočia v Anglicku, v nížinatej časti Škótska a vo walesko-anglickom pohraničí. Tento zvyk priniesli do Ameriky imigranti, ktorí ho naďalej udržiavali v odľahlých oblastiach Apalačských vrchov. Tento román je fiktívnym príbehom jednej takejto osoby.“ (úvod) 

Po tejto knihe som siahla najmä kvôli mene autorky. Od nej som nejaké knižky už čítala. Niektoré sa mi páčili, niektoré už o niečo menej, no zakaždým to bola v niečom prínosná literatúra. To môžem povedať aj o knihe Posledný pojedač hriechov.

Príbeh sledujete pohľadom malého dievčaťa, ktoré zažíva ukrutnú bolesť vo svojom srdci. Cadi Forbesová si vyčíta smrť svojej malej sestričky, zažíva citové odstrčenie od svojej matky, ako aj krivé pohľady ostatných obyvateľov končiarov Apalačských vrchov. Desaťročné dieťa sa s týmto všetkým veľmi ťažko vie vyrovnať a preto ju myšlienky ženú až k najkrajnejšiemu a najdesivejšiemu rozhodnutiu. Napokon sa však rozhodne pre iné riešenie svojej ťažoby. Dúfa, že pokoj na duši jej prinesie pojedač hriechov. Ten schádza z hôr len vtedy, keď niekto zomrie a nikto sa nesmie pozrieť do jeho tváre. Cadi je však odvážna a aj veľmi zúfalá. Rozhodne sa ho nájsť a poprosiť ho o to, aby z nej zmyl jej hriech. Cadi sa vydáva na dobrodružstvo, ktoré zmení jej celú osobu.

„Pozrela sa na mňa a bolesť v jej pohľade bola neznesiteľná. Narušila som štít, ktorým sa chránila, a to, čo mala v srdci, sa jej odrazilo v očiach. Vedela som, že nemôže zniesť moju prítomnosť, pretože v nej iba nanovo rozdúchavala smútok a uťahovala jej reťaze okolo srdca. Bolesť si ju načisto podmanila a môj život jej neprinášal ani radosť, ani útechu. Vtedy mi napadlo, že by bolo lepšie, keby som bola zomrela ja.“ (str. 27)

Posledný pojedač hriechov bola kniha, ktorá ma najprv dosť nudila a celkovo mala ťažší a pomalší rozbeh. Neviem, či to bolo spôsobené tým, že viac sa autorka zameriavala na vnútorné prežívanie protagonistov, a tým pádom vedľajšie aspekty titulu zostali v závese, alebo som po nej siahla v blbom čitateľskom rozpoložení. Čo ma dosť prekvapilo bolo to, že celý príbeh som videla pohľadom dieťaťa. Neviem prečo som čakala, že nejakým spôsobom tam budú pasáže aj iných, dospelých protagonistov… Keď je hlavný protagonista dieťa, tak v jeho počínaní cítiť ešte detskú čistotu, ale i naivitu. Tak to bolo aj v tomto prípade. Avšak to, že tam nie je ako hlavná postava dospelý človek, ešte neznamená, že kniha v sebe nenesie i náročnejšie témy. Samotné posolstvo titulu nie je len informatívne o fakte, že niekedy ľudia mali pojedačov hriechov, no je o kresťanskom posolstve, o evanjelizácii a o vykúpení. To, že príbeh hovorí o desaťročnom dievčatku len určitým spôsobom čitateľa vracia do jeho detstva a do jeho vnímania a prežívania ako dieťaťa a neskôr ako dospelého človeka. Zobrazuje mu, že detská čistota má niekedy ľahšiu cestu k pravde ako niekoľko desiatok rokov racia. A v neposlednom rade sa román pýta samého čitateľa: Aký si ty?

„Vtedy som pochopila, prečo mi pojedač hriechov nemohol poskytnúť pokoj. To nebola jeho úloha. Dar, ktorý som potrebovala, už bol raz daný: dôkazy o ňom boli všade naokolo, kam som len pozrela, ba dokonca aj vo vzduchu, ktorý som dýchala. Vari to nebol sám Boh, kto mi dal život a dych?“ (str. 262) 

Pre mňa bol pojem ´pojedač hriechov´ úplne nový a nikdy sa mi nedostalo do uší, čo to bolo za jedinca. Táto knižka mi na to dala odpoveď. (Som múdrejšia 😀 😀 ) I keď takto to môže pôsobiť, že titul sa informatívne prihovára k čitateľovi, nie je to úplne tak. Samozrejme, že je to veľmi zaujímavé, poučné, no dôležitejšie je vnímanie vnútra takéhoto jedinca, ktorého si spoločnosť vyčlenila a svojím spôsobom ho zavrhla. Takýto človek sa nesmel stýkať s ostatnými, musel žiť sám a nikto sa s ním nemohol stretnúť ani niekde v lesoch náhodou. Jedine na pohreboch, kam ho volali zvonením. No ani tu na neho nik nepozrel. Jeho úlohou bolo na seba vziať všetky hriechy mŕtveho.
Asi práve postava pojedača ma tak najviac vnútorne zasiahla. Cez text som úplne cítila jeho beznádej, samotu a smútok. Nebola to však jediná postava, ktorá svojim vnútrom dokáže zasiahnuť recipienta. Kniha ponúka hneď niekoľko adeptov. Rovnako ako beznádej tu majú priestor aj emócie ako vášeň, krutosť, pomstychtivosť. Na začiatku veľmi jemne predostretý príbeh sa razom mení na drámu, počas ktorej príde i k vražde a k týraniu. Svoje miesto tu má aj návrat do histórie, k pôvodným obyvateľom Ameriky.

Pojedač hriechov sa mení na knihu, ktorá je plná emócií, krutosti no i nádeje a hľadania lásky. Lásky nielen medziľudskej, no i k Bohu, ktorý sprevádza Cadi v jej vnútri. Ako evanjelizovať, ako byť dobrým evanjelizátorom a najmä ako sa nebáť, to sú otázky, ktoré napokon naplnia obavami Cadi. A trápia i mnohých súčasných kresťanov. Práve táto knižka môže byť pre nich aj určitým povzbudením, aby sa nebáli ohlasovať Boha svojim životom a slovom.

„Fagan nenávidel to, aký je jeho otec, no napriek tomu ho mal rád. Myslím si, že taký je aj Boh. Natoľko nás miloval, že poslal Ježiša, ale nenávidel to, ako sme žili. Nenávidí hriech, ale nie hriešnika.“ (str.264)

Ako mala kniha pomalý rozbeh a veľmi sa mi do nej nechcelo, tak koniec si ma získal. Rovnako ako aj krásne opisy a najmä ľudské osudy, ktoré ma vnútorne zasiahli. Okrem úvodu ma trochu sklamalo aj určité zjednodušenie prijatia viery. Nebol tam určitý posun v samotnom zmýšľaní o viere a Bohu, ale automatické prijatie. Nie som si celkom istá, že to takto funguje aj v našom svete…

Každopádne, ak hľadáte knihu, ktorá v sebe nesie posolstvo, nie je to žiadna komercia a prehovára do duše čitateľa, tak Posledný pojedač hriechov do takejto kategórie spadá. Je to dobrý titul aj na samotnú analýzu samého seba, určité pozretie sa do svojho vnútra a rozjímania nad vzťahom s Bohom.

Moje hodnotenie

4/5

Autor: Francine Riversová

Názov: Posledný pojedač hriechov

Foto a text: dusazeny.sk

Úryvky sú citované z knihy Posledný pojedač hriechov: strany – úvod, 27, 262, 264. 3

 

2 KOMENTÁRE

  1. Osobne som bola z knihy nadšená od začiatku až po koniec 🙂 Mám veľmi rada príbehy, ktoré sa zameriavajú práve na tú vnútornú stránku♥ Pre mňa je tento titul TOP kniha tohto roka, teda zatiaľ, ktovie, aké skvelé knihy ešte prečítam 😀

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Zadajte svoj komentár!
Zadajte svoje meno tu