recenzia – Pontyho hora

0
261
pontyho hora

Daniel Pastirčák – Pontyho hora

Daniel Pastirčák sa mi vždy do rúk dostane nejakou náhodou. Rovnako to bolo aj pri titule Pontyho hora, ktorý som si našla v knižnici. Keďže som už mala čitateľskú skúsenosť s autorom ( Rozprávka o lietajúcej Alžbetke, Dekalóg, Damianova rieka, V tieni mŕtveho Boha ), tak som pri jeho mene nezaváhala a knižku som si hneď vzala bez toho, aby som do nej nazrela či si prečítala anotáciu. To som spravila až doma a bola som nadšená.

Ponty je chlapec dvoch odlišných rodičov. Otec bol mestský človek, zatiaľ čo matka, lesná žena. Napriek rozdielnosti a nenávisti, ktorá pretrvávala medzi mestom a lesom, ukázali, že láska je mocnejšia. A s touto láskou vychovávali aj Pontyho, miešanca, pred ktorým sa vynoril úplne nový svet, keď vstúpil do mesta a školy. Toto prostredie v ňom prvýkrát otvorilo otázku diferencovania. Zatiaľ čo mestský život predstavoval efektívnosť a čistotu, lesný bol emocionálny a živý. Pred Pontym stojí otázka, kto je vôbec on. Môže sa zaškatuľkovať len do jedného prostredia? V jeho srdci sa spájajú oba svety, všetci ľudia a práve preto sa rozhodne pre odvážne kroky, ktoré majú zmeniť budúcnosť týchto svetov.

„Kým žil s rodičmi, tie dva hlasy odlišné ako deň a noc v ňom hovorili spoločnou rečou. Teraz sa rozdelili a začali si protirečiť. Ak sa na svoj život v meste pozrel očami lesného človeka, všetko sa v ňom búrilo. Odpudzovala ho prázdnota toho umelého sveta. Vzápätí sa v ňom však ozval druhý hlas, a ten sa jeho pobúreniu vysmieval. Lesný život mu pripadal primitívny. Hanbil sa za svoj detinský zvyk prihovárať sa k zvieratám či oslovovať stromy po mene a snažiť sa z pohybu lístia vyčítať ich odpoveď. Ako plynuli dni, lesný človek v Pontym postupne umĺkal (s. 25).“

Prvý dojem, ktorý sa vo vás prebudí, keď sa začítate do príbehu je ten, že čítate rozprávku. Ako to však býva u Pastirčáka, jeho rozprávky sú hlbšie a náročnejšie a preto sú akurát vhodné aj pre dospelého recipienta. Pontyho hora však nie je rozprávkou, je beletriou, ktorá v sebe však nesie toľko kúzla a boja dobra a a zla, že ten dojem vytvára. Určite k tomu dopomáha aj ilustračná stránka knihy, ktorá ma veľmi milo prekvapila. Dodala farby aj sivému mestu a vdýchla do knihy istý druh elegancie.

Pastirčák otvára v knihe nadčasové témy, okrem samotnej predstavy dobra a zla, je v príbehu otázka sebectva, túžby po moci, vytvárania rozdielností, zásahu do ľudskej dôstojnosti i hľadanie seba samého. V príbehu nechýba veľa krásnych a múdrych myšlienok, ktoré vedia pohladiť dušu, no i varovať a primäť k zamysleniu sa nad sebou.

pontyho hora

„Čo je smrť? Čo je večnosť? Ruky sa im pomaly hýbali po stole, kým sa nenašli a nespojili. Hoci to nevstúpilo do ich mysle, v tej chvíli to vedeli: Láska v nich prekračuje smrť a spája ich v jedno s večnosťou (125).“

Príbeh v sebe otvára aj romantickejšie časti, no nečakajte „rýchlu či komerčnú“ romantiku. Otvára tému lásky hlbšie, dojímavejšie s pohľadom do budúcna (a nielen lásku partnerskú). Na svoje si môžu prísť aj nadšenci dobrodružnejších kníh, keďže titul ponúka okrem myšlienkových aj dynamické prvky a je postavený na zaujímavom deji, ktorý som ja úplne hltala. Jediná škoda je, že ide o krátku prózu. Vedela by som si tento príbeh predstaviť ako 300 stranový román z pohľadu Pontyho s dohovorom vševediaceho rozprávača.

pontyho hora

Pontyho horu som úplne zhltla a bolo mi málo 😀 😀 . Čítalo sa to samo, rýchlo, bola to priam potrava pre dušu. Ďakujem autorovi, že napísal tento krásny príbeh. Ak budete mať možnosť, určite sa nechajte touto knihou vtiahnuť do iného (a toľko podobného) sveta.

, „Keď som sa vo svojej práci nevedel pohnúť ďalej,“ riekol starec ticho, „zvykol som vystúpiť sem, aby som sa s ním poradil.“
„Poradil?“ nechápal Ponty. „Veď mŕtvi nám už nič neporadia.“ Nemal som iného spoločníka a mŕtvi sú nám bližšie, než si myslíš. Po smrti sa mi stal prístupnejším, než bol zaživa. Stal sa pre mňa súčasťou toho večného ticha, v ktorom sa obnovuje zmysel slov (s. 92).´

pontyho hora

, …Snívali sme o tom istom, čo ty. Chceli sme vytvoriť univerzálny jazyk a zahrnúť v ňom všetky jazyky. Lenže jazyk je ako človek. Najvzácnejšie v ňom je to, čo je jedinečné (s. 82).“ ´

Moje hodnotenie

5/5

Autor: Daniel Pastirčák
Názov: Pontyho hora
Foto a text: dusazeny.sk
Úryvky sú citované z knihy Pontyho hora, strany: 25,82,92,125.

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Zadajte svoj komentár!
Zadajte svoje meno tu