Jaime Jo Wrightová – Ozveny medzi kameňmi
Píše sa rok 1946, Imogene Graysonová prichádza domov zo svojho salónu krásy, no nikto sa jej neozýva na pozdrav. Dom je podozrivo tichý. V tomto čase mala byť jej mladšia sestra v kuchyni a chystať večeru. Hazel v dome je, vo svojej izbe, v kaluži vlastnej krvi. Na mestečko dopadne súmrak vraždy a smútku za milým dievčaťom. Imogenin brat ako vyšetrovací orgán, nedokáže zistiť, kto to spravil ich mladšej sestre. Preto sa Imogene rozhodne nájsť vraha sama. Zamotá sa v tom však tak, že celé mestečko je podozrivé….
O niekoľko desaťročí prichádza Aggie Dunkirková ku svojej starkej po tom, čo prišla o prácu. Zamestnáva sa ako sekretárka na cintoríne, no na prvý pohľad pokojná práca odkryje zakopané záhady. Spolu so sympatickým archeológom sa Aggie snaží nájsť odpovede na mnohé nevyriešené otázky, ktoré sa týkajú jej starkej, jej rodiny.
Imogene sa potkýnala dolu schodmi vedúcimi z verandy. Zastala na dvore. Šaty s koketnou mašľou na páse sa jej vlnili okolo lýtok. Sklonila hlavu a civela si na ruky. Mala ich otočené dlaňami k oblohe a ohýbala prsty, akoby v nich držala vzduch.
„Na úsvite červené zore…“
Imogene sa sústredila na svoje ruky.
„Námorník, maj sa na pozore…“
Prichádzala búrka. Vlastne už prišla. Imogeninu pokožku poškvrnila šarlátová a navždy zmenila jej pohľad na červenú farbu. Bola to Hazelina krv. Krv jej sestry. (s. 8-9)
Knihy od J. J. Wrigtovej čítam rada a preto som sa tešila i na titul Ozveny medzi kameňmi. Napokon pocit z prečítané nebol taký, aký som očakávala a zažila som malé sklamanie.
Autorka zostáva verná svojej overenej štruktúre – prítomné sú dve časové linky. Prvá zobrazuje historické udalosti a otvára samotné bádanie. Druhá časová a dejová linka je prítomnosťou, ktorá celý prípad uzatvára. Takýto postup má autorka zvolený pri všetkých svojich tituloch, ktoré vyšli na Slovensku.
Hlavnými hrdinkami sú ženy, ktoré sú tvrdohlavé, panovačné, no snažia sa nájsť i spoločnú reč. V tomto prípade autorka otvorila tému naštrbených vzťahov, kedy vnučka so starou mamou nemajú práve ideálny vzťah. Ten sa počas deju snažia napraviť a nájsť cestu k sebe. I keď myšlienka je dobrá, prevedenie všelijaké… Celkovo časť zo súčasnosti mi prišla slabšia. Nenašla som si cestu k postavám, a aj keď sa mi samotné rozuzlenie páčilo, mala som z neho zmiešané pocity. Inak, čo sa týka páchateľa/páchateľky, tak to sa celkom potrápi hlava čitateľa, pretože podozrivý je niekedy naozaj už každý.
Dej z minulosti ma bavil. Vnímala som tam väčšie napätie i strach, rovnako i postavy mi prišli lepšie spracované. Veľmi sa mi páčilo otvorenie tematiky vojakov, ktorí i keď už neboli na fronte, svoju vojnu si odnášali domov. Preto tejto historickej časti nemám čo vytknúť. Užívala som si ju a strany sa čítali samé.
„Ľudia sa mylne domnievajú, že ak by Boh skutočne jestvoval, žili by sme v akejsi utópii. Lenže to sa nedá, lebo sme ľudia a máme hrozný zvyk robiť otrasné chyby. Nehovoriac o tom, že Boh v podstate utópiu stvoril – rajskú záhradu -, ale to je téma na inokedy. V tejto chvíli vám môžem povedať len to, že pri pohľade na bolesť Boha nedoceňujeme. Namiesto toho by sme sa však mali sústrediť na všetko, čo nám dal, aby nám pomohol uzdraviť sa.“ (s. 281-282)
Kniha, okrem toho, že rieši dlhé roky nevyriešenú vraždu, tak sa snaží aj priniesť na svoje stránky vieru, ktorú človek niekedy stráca, nehľadá, cíti sa v nej možno až stratený. Preto obsahuje i niekoľko pasáží, ktoré sú venované Bohu, vzťahu s Bohom a pochopeniu straty blízkej osoby.
„Možno sa moje vzdelávanie skončilo v ôsmej triede, lebo som musel ockovi pomáhať na farme, ale viem, že Boh nám dal toľko múdrosti, koľko potrebujeme. Viem, že kresťan ostatným prejavuje lásku, ale dokáže rozoznať, kedy by si mal od iných držať odstup, aby mu neublížili.“ (s. 185)
Bohužiaľ ma tento literárny počin od autorky nechytil tak, ako som dúfala. Samotný prípad sa mi páčil. Miestami som sa však nudila, miestami ma vytáčala Aggie, záver bol všelijaký. Práve preto, že ma oslovila len historická časť tohto románu, tak celkovo knihe musím dať priemerné hodnotenie. To však neznamená, že autorka píše zle, len v porovnaní s jej inými knihami, je to slabšie.
Za seba vám od nej odporúčam najmä tituly: Tajomstvo domu na Foster Hille a Kliatba Misty Wayfairovej.
Niekedy sa stane, že i overený a obľúbený autor sklame, a to je tento prípad. Napriek tomu dúfam, že budú od Wrightovej vychádzať ešte ďalšie príbehy, ktoré opäť vystrelia a urobia mne i fanúšikom autorky obrovskú radosť.
Moje hodnotenie
3/5
Autor: Jaime Jo Wrightová
Názov: Ozveny medzi kameňmi
Foto a text: dusazeny.sk
Úryvky sú citované z knihy Ozveny medzi kameňmi, strany: 8, 9, 185, 281, 282
