Emily D. Beňová – Navždy mojou
Nad prečítaním nejakého titulu od Emily D. Beňovej som rozmýšľala dlhšie. Nie kvôli tomu, že by som nejak obľubovala tematiku kníh, ktoré ona píše, no bola som zvedavá na kvalitu. Najmä preto, lebo je to veľmi plodná autorka a tie tituly jej naozaj vychádzajú „ako na páse“. Zároveň som zachytila aj niekoľko recenzií, nie všetky však lichotivé. Keďže poznám jednu čitateľku, ktorá má snáď všetky tituly od slovenských autoriek, tak som ju poprosila o požičanie knižky. No a týmto spôsobom sa do mojich rúk dostala kniha Navždy mojou.
Román je o Elizabet Parkerovej, ktorá robí osobnú asistentku veľmi nevrlému, namyslenému a arogantnému šéfovi – Alexandrovi. Nejak sa však rokmi naučila obrniť jeho náladám a vydržala po jeho boku vo firme, ktorú vlastní rodina Bennetových. Dosť veľká náhoda, keď sa pohráte s menami a dáte dokopy Elizabeth a Bennet, nemyslíte? A možno to naozaj len náhodne vypálilo. Od Austenovej to má však ďaleko, i keď niekoľko prvkov bolo „zapožičaných“, alebo aspoň poslúžilo na inšpiráciu autorke. Späť však k deju. Alexander sa stane účastníkom dopravnej nehody, ktorá mu spôsobí ochrnutie a stratu zraku. Kvôli jeho povahe pri ňom však nevydrží žiaden ošetrovateľ, lekár len s ťažkosťami. Preto rodina poprosí už „vycvičenú“ Elizabet, aby sa o neho starala a presvedčila ho, že rehabilitáciou by sa jeho zdravotný stav mohol zlepšiť. Elizabet sa na to dá, i keď k Alexandrovi cíti nenávisť po jednej noci, kedy ako ona hovorí – ju zneužil ako štetku. (V podstate ona sa nijako nebránila, ale celú knihu to musí omieľať, že jej bolo ublížené.) Počas ošetrovania prichádza samozrejme k zamotaniu všetkých možných vzťahov, aké má hrdinka. Na scénu prichádza bývalý, terajší a budúci….Áno, všetci ju chcú… Kto sa stane pre Elizabet tým pravým?
,Zase hľadám myšlienky, aby som bola schopná obhájiť sa. Ako sa mi vidí, vysvetľuje si to po svojom, a to sa mi vôbec nepáči. „Bolo mi ho zrazu ľúto, tak…“
„Zachoval sa k tebe ako k štetke!“ pripomenie mi a mne zovrie žalúdok.
Prehltnem. „Ďakujem, že mi pomáhaš nezabudnúť. O to tu ide? Myslíš si, že teraz, keď je na invalidnom vozíku, zjazvený a slepý, tak sa do neho zaľúbim? Nebuď smiešny, Ron. Jednoducho mi ho prišlo ľúto a ja nie som bezcitná socha z kameňa, aby mnou nepohlo to, čomu som tam práve bola svedkom.“´ (STR. 149)
Kde vôbec začať pri tomto „skvoste“? Už z úvodu deja vám je zrejmé, že ide o romanticko-erotický román, ktorý slúži najmä pre relax a nejaké hlbšie myšlienky je v ňom zbytočné hľadať. Určite vám jeho čítanie ubehne rýchlo, lebo je plný dialógov a neustále sa tam niečo deje. To je celkom dobrý začiatok na udržanie čitateľa a teda v tomto smere autorku chválim. Druhá vec však je, že akej kvality sú dialógy a celkovo ne/logicky vytvorený príbeh. Tu hneď musím začať s hlavnými protagonistami, kde začína kameň úrazu tohto titulu. Pri hlavnej hrdinke Elizabet som nevedela či sa mám smiať alebo plakať. Asi to vyznie hnusne, no tá hrdinka bola úplne mimo. Ona nevedela ani čo poriadne chce, nevšímala si okolie a v podstate mala mať atribúty dokonalej postavy. Na jednej strane vraví, že Alex ju zneužil a že ho za to neznáša, sama však v druhom dychu pridáva, že sa jej to páčilo….What? Tak sa dievča spamätaj a rozhodni sa pre jednu možnosť. A toto sa dokola v románe omieľa, že ako by ho mohla milovať, keď jej tak otrasne ublížil. Zrejme si viete domyslieť, ako to napokon skončí…
„Tento muž mi ublížil!
Tak ako je možné, že sa mi to, ako sa ho dotýkam, aj po tom všetkom páči? Ako je možné, že sa mi pri tomto akte nevracajú spomienky a neničia ma?“ (str. 179)
K ostatným postavám ani neviem, čo by som mohla povedať. Všetci jej životní muži ju chcú, len ona si nevie vybrať. Horšie ako tínedžerka, ktorá len teraz spoznala lásku. Elizabet však už má byť rozumná! Ju sa nedá ospravedlniť. No jej vystupovanie spôsobilo, že mužskí protagonisti akoby išli do úzadia. Nemali tak vytvorený priestor a vždy postávali len v určitom konflikte. A čo sa mi absolútne nepáčilo bolo to, že autorka na všetkých niečo negatívne povymýšľala a nedovolila, aby prišlo k objektívnemu hodnoteniu ich konania. Napokon veľké prekvapenie knižky –únos- mi prišlo len ako akýsi chabý pokus ešte zatraktívniť dej a na výslnie postaviť pána dokonalého. Za mňa to tam bolo absolútne zbytočné a ak to malo aj navodiť trilerovú atmosféru, tak to nenavodilo, lebo to bolo akciovo a psychologicky veľmi slabé.
Ďalšia vec, s ktorou som sa v knižke pasovala boli občasné preklepy a využitie slov, ktoré mi nejakým spôsobom nepasovali k textu.
„Čo?“ spýtam sa šokovane, no v tom do haly vbehnú nejaké ošetrovatelia.“ (str. 217) – príklad preklepu
„Cítim, aký je tam dole vzrušený, ako ma tlačí, a zmieram túžbou.“ (str. 263) – tu som nepochopila, prečo bolo vybrané slovo zmieram/zomieram, nepasuje mi to k štýlu autorky, ktorý prezentuje počas celej knihy…
To sú však chybičky, ktoré viac-menej vzniknú nepozornosťou, no niektorého čitateľa môžu iritovať.
„Ronalda mám rada, no už nie tak, ako predtým. V jeho prípade som si celkom istá, že chcem koniec.
Eliot je skvelý, no predstava, že by som sa k nemu mala vrátiť ma desí, lenže čo ak som len vydesená urobiť krok vpred.
A Alex…už len zmienka o ňom a celá sa roztrasiem.
Ako zistím, koho z týchto dvoch mužov naozaj chcem?“ (str. 235)
Čo sa týka samotného príbehu, tak ten vás nevie nejako extra prekvapiť. To, čo si myslíte v úvode príbehu, dostanete aj v samotnom závere. Je to príbeh pre nenáročné čitateľky, ktoré majú rady lásku, erotiku a šťastné konce. Veď len v románe sa môže stať, že slepý začne vidieť po tom, že ho zvalia z vozíka….bez nejakého väčšieho lekárskeho vysvetlenia. Na mňa to bolo až nevkusne všetko s dobrým koncom, čo sa vymykalo nejakej logike. Za srdiečko ma to určite nechytilo a ani sama autorka ma nepresvedčila, že za kvantitou románov sa skrýva aj kvalita. Aspoň v tomto prípade pre mňa určite nie. Verím však tomu, že táto kniha si nájde svoje čitateľky, ktoré sa chcú unášať túžobnom ovzduší a s napätím očakávať, ako napokon skončí ľúbostná aférka dvoch ľudí, ktorí sa neznášali.
Moje hodnotenie
1.5/5
Autor: Emily D. Beňová
Názov: Navždy mojou
Foto a text: dusazeny.sk
Úryvky sú citované z knihy Navždy mojou: strany – 149, 179, 217, 235, 263
