Georgia Hunterová – Mali sme šťastie
„Tento odvážny a fascinujúci debut vám vyrazí dych.“ – Paula McLainová
Mali sme šťastie je román, ktorý zachytáva osudy jednej židovskej rodiny počas II. svetovej vojny. Addy, Genek, Nechuma, Bella, Mila, Jakob, Halina sa vám budú jednotlivo prihovárať cez svoje osudy, ktoré nie vždy idú tým istým smerom. Addy je nútený emigrovať do Južnej Ameriky, Genek skončí s manželkou v pracovnom tábore na Sibíri, kde sa im narodí syn, Jakob a Bella pracujú v židovskom gete, z ktorého musia utiecť, aby neskončili v jednom z vlakov smerujúcich do tábora smrti, to je len časť osudov, ktoré prináša tento román. Celý ho prerozprávala a živo podala vnučka Addyho, ktorá dlhé roky netušila, že jej rodina skrýva takéto tajomstvo.
Ostrý vietor zvíri na poli oblak prachu a Mila sa prikrčí k lopate. V očiach ju štípu zrnká prachu. Žmurkajúc premýšľa nad svojím položením: nikto jej nedlhuje žiadnu láskavosť. Nemá kam ujsť. Sú v pasci. (str.184)
Kniha Mali sme šťastie sa mi nečítala veľmi dobre. Nebolo to témou, ale tým, že som sa nevedela stotožniť a vžiť do jednotlivých postáv a ich osudov. Možno to, že o II. svetovej vojne a holokauste som toho dosť čítala zapríčinilo, že ma tento titul nevedel nejak veľmi prekvapiť. Mňa osobne najviac zaujal príbeh Addyho, ktorý emigroval a zobrazenie emigrácie dokazuje, že ani tým nebolo najlepšie, čo sa snažili ujsť. Možno práve to, že skutočné príbehy, v ktorých išlo o útek z Európy mám najmenej načítaných spravilo to, že ma jeho osud zaujímal najviac. To však nijako nechcem zhadzovať ostatné príbehy v tejto knihe. V podstate je to prvá kniha, ktorá sa snažila poukázať na viac osudov do hĺbky a tým si myslím, že je aj atraktívnejšia. Možno práve Sibír, ktorý sa tu ukazuje je niečím novým. Totižto tu neuvidíte nacistické koncentračné tábory, ale tábory osloboditeľov a ich zaobchádzanie s väzňami. ( Je jedno, aká krajina má tábor, ak sú tam neľudské bytosti…)
Čo sa týka štýlu autorky tak je „jednoduchší“ vtom, že aj keď zobrazuje hnusné scény, tak ich nie je tak veľa a nechce nimi znechutiť čitateľa. Čiže, ak patríte k takým čitateľom, ktorí sú citlivejší na drastické scény a nechcete ani vidieť život v táboroch, no zaujímate sa o II. svetovú vojnu a osudy jednotlivých židov Poliakov, tak si myslím, že práve tento titul a štýl autorky by mohol byť na vás šitý.
Herta sa často modlí za svoju rodinu. Zo všetkých síl sa snaží dať zmysel dňom, ktoré prežíva tu v Altynaji, ale nič si neželá viac ako návrat k slobodnému životu. Časť z nej túži, aby mohla cestovať v čase a preskočiť na koniec vojny. Ale čosi v nej sa modlí za to, aby čas zastal. Pretože nikto nevie, čo prinesie budúcnosť. Čo ak na konci vojny, keď sa vráti do Poľska, zistí, že jej rodina už neexistuje? (str. 158 )
Keby dávam čisto len na moje pocity a emócie z tejto knihy, tak jej dám určite nižšie hodnotenie (3/5). Je to najmä z dôvodu, že ma autorka až tak nezaujala a nevniesla do tej knihy (asi týždeň som ju čítala a nevedela som sa dočkať, kedy bude koniec) a druhý dôvod je taký, že už tá samotná téma ma nevie zaujať, lebo je ňou pretrhnuté vrece medzi titulmi. Zároveň sa však chcem na knihu pozerať aj iným pohľadom, a to pohľadom čitateľa, ktorý má to štúdium holokaustu a II. svetovej vojny len pred sebou. Keď sa takto pozriem na tento titul, tak je to práve začiatok cesty, ktorý by som volila. Je tam znázornené Poľsko, postupné zmeny, ktorými muselo prejsť, niekoľko vypichnutých faktov, ktoré sa týkali celej Európy a napokon to najdôležitejšie, ľudské osudy – ich spomienky a emócie.
Ak hľadáte historickú knihu, ktorá neslúži na zaznamenanie faktov, ale zaznamenanie ľudských životov, tak Mali sme šťastie patrí do vašich rúk. Ak však už máte nejednu knihu o Poľsku a II. svetovej vojne za sebou, tak vás tento titul veľmi neprekvapí.
Moje hodnotenie
4/5
Autor: Georgia Hunterová
Názov: Mali sme šťastie
Foto a text: dusazeny.sk
Úryvky sú citované z knihy Mali sme šťastie, strany: 158, 184 a titulná strana .
