Janette Okeová – Keď srdce zavolá
Janette Okeová nie je pre mňa neznáme meno. S jej tvorbou som sa už stretla, avšak len v takých prípadoch, kedy išlo o spoluautorstvo. Keď srdce zavolá bola pre mňa teda premiéra v podobe čisto jej tvorby. Keď som sa púšťala do čítania, tak som chcela hľadieť i na tento rozdiel pri jej písaní. Najhlavnejšie však pre mňa bolo, aby som si pri knihe oddýchla, užila si čo najviac dej a dúfala som, že som konečne tento mesiac siahla po dobrej knihe.
Príbeh sa odohráva na neosídlenom území západnej Kanady, na začiatku 20. storočia. Elizabeth je mladá učiteľka, ktorá je oddaná svojej práci a na iné smery veľmi nehľadí. V jeden deň príde list od jej staršieho brata, ktorý by bol rád, keby aspoň jeden z jeho súrodencov by vedel za ním prísť na západ. Postupne i toto územie Kanady sa zaľudňuje a to znamená, že je stále viac detí, ktoré nemá kto vzdelávať. Elizabeth sa do toho veľmi nechce, no napokon sa rozhodne, že to skúsi. Prichádza do prostredia, ktoré je nebezpečné pre mladú slobodnú ženu. Ona je však odhodlaná sa nevzdať a ani žiadnemu mužovi dať šancu.
Elizabeth som si obľúbila hneď od začiatku. Veľmi pozitívne na mňa vplývala a to mi aj hneď uľahčilo sa začítať do príbehu. Ten začína pozvoľna, aby sa čitateľ najprv zoznámil s Elizabeth a jej rodinou, s prostredím, v ktorom žijú a taktiež, aby sa ponoril do vnútra hlavnej protagonistky. O niečo zaujímavejší dej (i keď ja som si užívala i počiatočné opisy) sa naskytne recipientom po tom, čo Elizabeth opúšťa rodný dom. Najprv sú to opisy prostredia, následne rôzne charaktery postáv, ale i pasáže na zamyslenie, ktoré vychádzajú z každodenného života. Týmito všetkými aspektmi si ma autorka získala. Užívala som si ponáranie sa do mne neznámeho prostredia, do tajov prírody som bola priam vtiahnutá. Môžem sa tu prikláňať k titulom, keby chcem hľadať niečo podobné, ako Anna zo Zeleného domu alebo Pollyanna, pri ktorých som tiež vnímala veľmi podobné prvky a najmä atmosféru. Nejde ani tak o to, že by to bolo podobné, pretože to nie je, ale práve tá atmosféra, bola pre mňa rovnako čarovná, ako pri Anne a Pollyanne.
Ďalší prvok, ktorý sa mne veľmi páčil bolo učiteľstvo a to, ako ho autorka prezentovala skrz svoju postavu. Veľmi jasne to čitateľ vnímal ako službu, ktorá je nielen potrebná pre jednu stranu. Vypichla vnútornú radosť, ako aj trápenie takej učiteľky a vzťah medzi pedagógom a žiakmi. Pre niekoho by boli možno tieto časti nudné, no ja som ich vnútorne prežívala a boli veľmi hodnotné. Zároveň sa tu rozvíjali vzťahové prvky a prichádzalo tak k veselým pasážam, ako aj dojemným či smutným. Vďaka tomu sa autorke podarilo pretaviť v knihe zmes emócií a nálad, ktoré má čitateľ možnosť intenzívne prežívať.
´“Vtedy som sa rozvzlykala, až sa mi chvelo celé telo. Spomenula som si, že keď som naposledy plakala, Andy mi nemotorne zotrel slzy z tváre a zašepkal:“ To sa vám podarilo, pani učiteľka.“ A zrazu bol preč. Na svoju poslednú cestu sa vybral taký mladý a celkom sám. Vzápätí som si uvedomila, že ani kúsok tej cesty nemusel prejsť sám: len čo ho milujúce dlane na tomto svete pustili, už sa ho chopila iná ruka a nežne ho viedla za sebou. Predstavovala som si, ako s nadšením vstupuje do toho nového sveta a radostne pokrikuje. Tam sa mu už tvár nebude kriviť od bolesti, už si nebude musieť držať hlavu v dlaniach ani sa kývať dopredu a dozadu. Tam ho obklopí radosť a šťastie. Takmer som počula, ako nad krásami nebo jasá: „To sa ti podarilo, Bože! To sa ti naozaj podarilo.“ (str. 192)´
Keď srdce zavolá sa radí k náboženskej beletrii, čo som však úprimne veľmi nepociťovala. Pri iných tituloch od autorky to bolo jasnejšie (Abigail, Leona, Judita). Vierou nebola presýtená kniha, skôr by som povedala, že duchovné state tam boli vkladané pomenej, ale trefne. Kvitujem i to, že na začiatku knihy je kúsok textu, ktorý sa venuje určitým krátkym informáciám o téme knihy, ktoré pre takých ako ja (nikdy som sa nezaujímala o Severozápadnú jazdnú políciu) sú nápomocné.
Napokon niekoľko slov k lovestory. Predpokladám, že mnohí čitatelia po knihe siahnu najmä pre romantickú linku. Neprekvapí vás. Je to jasné od prvých chvíľ, keď spoznáte obe postavy. Napriek tomu mi to nevadilo, lebo nepovažovala som to, alebo aspoň pre mňa to nebola nosná téma knihy. Nešlo o to, či romantika bude v knihe, alebo či vôbec romantická linka skončí šťastne. Myslím si, že čitateľ si vie z tohto titulu zobrať viac, ako len samotný dej..a preto aj lovestory, bola pekná, neprekážala mi, no nebola tam najpodstatnejšia. Trúfam si hádať, že čitateľky, ktoré fičia na zaláskovaných knihách, by tu mali isté výhrady a nestačilo by im to.
´Potom pán Delaney zvážnel. „Ak si niekto zaslúži poznať pravdu,“povedal, „tak sú to deti. Ony dokážu prijať aj bolestivé veci, ak im ich podáme otvorene a s láskou. Dúfam, že sa voči žiadnemu dieťaťu neprehreším tým, že by som mu klamal.“ (str. 199)´
Knižka ma napokon veľmi pozitívne prekvapila a čo sa týka kníh od tejto autorky, tak ju vnímam najpozitívnejšie. Veľmi som si obľúbila hlavnú hrdinku (rada by som mala takú kamarátku), ktorá mi dovolila vstúpiť do svojho života, a to nielen do toho, čo vidieť zvonka, ale i do častí svojho vnútra. Bola to príjemná oddychovka, ktorá síce mala ešte svoje nedokonalosti, no bola i tak pekná, milá a tomu mala poslúžiť.
Moje hodnotenie
4/5
Autor: Janette Okeová
Názov: Keď srdce zavolá
Foto a text: dusazeny.sk
Úryvok je citovaný z knihy Encyklopédia ženy – strana: 192, 199.
