recenzia – Jediná ruža

0
113
jediná ruža

Auriel Barbery – Jediná ruža

Malá sympatická knižka, ktorá zaujme na prvý pohľad. Taký bol môj prvotný pohľad na knihu Jediná ruža, ešte predtým, ako som ju začala čítať. Lákala ma svojou anotáciou, iným prostredím, kam by ma zaviedla, no aj svojím vzhľadom, ktorý bol pokojný.. A takýto pokoj som aj od samotnej knihy a príbehu očakávala. Napokon môžem povedať, že taký špecifický pokoj ponúka Muriel Barbery…no má to svoje ale, pretože sa u nej nájde rušivý element.

Prvé, čo ma uchvátilo, boli myšlienky na zamyslenie. Tých je v knihe nespočetne veľa a vytvárajú samotný príbeh, ktorý aspoň pre mňa nebol dokonalým, no aspoň mi ho tieto prvky v mnohom spríjemňovali. Okrem samotných myšlienok, je to i samotná cudzokrajná mentalita a kultúra, ktorá vytvára nové a podnetné prostredie. Cítiť prostredníctvom knihy Japonsko (a to nielen skrz záhrady a chrámy), čo sa nemusí podariť každej knihe, ktorá nejakým spôsobom reprezentuje inú krajinu. Zároveň tu dochádza k stretu francúzskeho a japonského myslenia, chápania a žitia.

„Popri brehu s čerešňami sa ako plynulí merači časopriestoru náhlili ranní bežci a Rose zatúžila roztopiť sa v ich behu bez minulosti a budúcnosti, bez záväzkov a histórie, túžila už iba po tom, aby bola jedným z týchto pohyblivých bodov v toku ročných období  a hôr, ktorý prechádza mestami až k oceánu (s. 16-17).“

Na predstavenie Japonska autorka využila i krátke vsuvky, ktoré následne prepojila so svojím príbehom. Musím povedať, že toto spárovanie a nadväznosť sa jej veľmi vydarili. Aj vďaka tomu bola kniha iná a originálna. Niekedy ma to vyburcovalo i k väčšej zvedavosti, že aké súvislosti to môže vytvoriť a aké nové poučenia to prinesie.

´Za dávnych čias žila v Japonsku v provincii Isa na brehu zátoky schovanej pri oceáne istá liečiteľka. Poznala silu rastlín a používala ju na pomoc tým, ktorí ju prišli o ňu poprosiť. Sama však neprestajne trpela veľkými bolesťami , akoby to bola vôľa bohov a nič sa na tom nedalo zmeniť.  Jedného dňa vyliečila istého princa čajom z klinčekov a ten sa jej spýtal: „Prečo nevyužiješ svoju silu a nezbavíš sa bolesti?“ „Prišla by som o ňu,“ odpovedala liečiteľka. „Viac by som nemohla liečiť svojich blížnych.“ „Záleží vari na tom, že by si viac nemohla liečiť iných, keby si vyliečila seba?“ nechápal princ. Liečiteľka sa zasmiala, vyšla do záhrady, nazbierala tam za náruč krvavočervených klinčekov a podala mu ich so slovami: „Komu by som potom s ľahkým srdcom mohla darovať svoje kvety (s. 25) ?“ ´

jediná ruža

Kniha mi však priniesla aj menej pozitívne momenty. Veľmi ťažko som si budovala vzťah s hlavnou hrdinkou Rose a aj neskôr s mužským protagonistom Paulom. Ich niektoré dialógy mi liezli na nervy. Boli horší ako pubertiaci a nevedeli sa ani normálne porozprávať. Nič mi nedávali ani opisy toho, ako Rose si všade dáva alkohol.. Ona sama sa mi ako hrdinka neotvorila. Všetko z nej išlo ako „z chlpatej deky“. O niečo sympatickejší bol Paul. Viacmenej sa len vďaka nemu nejak posúval príbeh. Na hlavnej hrdinke v podstate stála kniha, lebo to bola jej premena, ktorá sa pomaly odkrývala na stránkach knihy. Zároveň to bola práve ona, ktorá mi kazila celú atmosféru a nesedela mi k tak krásnym opisom. Rozbila mi napokon príbeh.

Dej sa pred čitateľom otvára pomaly, jemne. Snaží sa dostať do vnútra bytosti a zasiahnuť ho na jednotlivých miestach nenásilne, no intenzívne. Myslím si, že v mnohom sa to i autorke podarilo. Samotná cesta bola pre mňa hodnotnejšou, ako jej záver. Bola to cesta premeny, poznania a sebanájdenia. Zároveň cesta lásky a pokoja. Bolo to putovanie za nájdením seba a ovládaním svojich emócií.

´  „Život bolí. A táto bolesť neprináša nijaký úžitok.“
Angličanka obrátila hlavu a zahĺbila sa do pohľadu na pagodu.
„Ten, kto nie je pripravený trpieť, nie je pripravený žiť.“
Odtiahla sa od zábradlia a usmiala sa na ňu (s. 23).´

jediná ruža

Nebyť nesympatickej protagonistky a niekedy absurdných dialógov a konaní (opäť protagonistky)…, tak by som neváhala dať tomuto titulu plný počet v hodnotení a bola by som z neho nadšená. Tieto aspekty mi však dosť výrazne narúšali čítanie a v mnohom mi ho kazili. Nezabúdam však na hodnotné myšlienky, ktoré kniha priniesla, ako aj na krásne opisy, ktoré ma ako čitateľku sprevádzali.

Pridávam ešte jednu úvahu na záver:

´ „Život je možno ako maľba, na ktorú sa pozeráme spoza stromu. Táto maľba sa nám ponúka v celku, no úplný obraz dostaneme až vtedy, keď sa na ňu pozrieme z rôznych uhlov pohľadu. Keď má človek depresiu, bráni mu to vo výhľade. Život ako celok ho ničí (s. 80).“ ´

Moje hodnotenie

3.5/5

 

Autor: Muriel Barbery

Názov: Jediná ruža

Foto a text: dusazeny.sk

Úryvky sú citované z knihy Jediná ruža, strany: 16, 17, 23, 25, 80.

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Zadajte svoj komentár!
Zadajte svoje meno tu