Mária Modrovich – Flešbek
Na titul Flešbek sa mi veľmi ťažko vytvára nejaký jasný postoj. Je to kniha, ktorú som evidovala najprv na instagrame a aj vďaka tomu, som sa napokon rozhodla, že si ju prečítam. Celkom ma zaujala anotácia a to z toho dôvodu, že som si ju musela trikrát prečítať a stále na mňa nejakým spôsobom pôsobila neurčito, nejasne, čo vo mne vzbudilo zvedavosť. Môžem teda povedať, že k autorke Márii Modrovich ma priviedol instagram a zvedavosť prameniaca z nejasností. Následne po mojom dočítaní som si vzhliadla aj niekoľko recenzií, či moje pocity otupenosti zdieľa niekto podobne…
Keď som sa pustila do čítania, tak to bolo úplne super. Asi pomohlo to, že som do diania hlavnej hrdinky priamo skočila. Preto ma všetko zaujímalo. Kto to je, aká je, čo sa deje v jej svete… a takto to plynulo niekoľko textov. Približne polovicu knihy som naozaj dychtivo hltala, aby som dostala na tie tri otázky adekvátne odpovede. V tom zhone ma zaujímali aj jednotlivé sporné otázky, ktoré sa odohrávali v hlave hrdinky. Sú tam určité texty, s ktorými sa čitateľ dokáže veľmi ľahko vžiť a súhlasiť s nimi. Autorka predstavuje sondu nielen do hlavnej protagonistky, ale zameriava sa okrajovo aj na vzťahy a spoločnosť. Postupne ma však jej svet začal ubíjať, ako ona sama. Predtým však, ako prejdem k negatívam, dávam vám sem ukážku časti knihy, ktorá si myslím, že je v dnešnej dobe veľmi pravdivá a odohráva sa vo viacerých vzťahoch.
„Sú dvaja ľudia, ktorí sa dali dohromady, dúfajme, na základe zvieracích inštinktov pohotovo sformulovaných do rozumových dôvodov, akými sú spoločné záujmy, spoloční známi, spolužiaci z nejakej vývojovej etapy, najlepší sex môjho života. Alebo podobný výzor, ktorý som nedávno počula vedcov vyzdvihovať ako dôležitý atribút pre výber partnera. Po niekoľkých mesiacoch či rokoch akotak zaujímavého spoločného bytia sa večery strávené bicyklovaním na hrádzi pri západe slnka alebo večierkami vo vinotéke zmenia na poloľahovú kompozíciu pred bedňou. V tom lepšom prípade. Bežné je, že žiara televízne obrazovky, ešte donedávna považovaná za zhubnú, je už len blikajúcou kulisou, plátnom, na pozadí ktorého blikajú menšie obrazovky. Každý z páru má v ruke svoj inteligentný prístroj; telefón, tablet, pracovný laptop. Neustále občerstvuje vlastný feed. Newsfeedy, ktoré nie sú také jedinečné, ako by sme si priali (s. 36).“
Keď sa spätne pozriem na dočítanie knihy, tak bolo náročné ju už len vziať do rúk. Problémom sa totiž stala hlavná protagonistka. Ako som vyššie spomenula, ubíjala ma, a to najmä svojim opustením sa a nič nerobením (až na sťažovanie?). Mala som pred sebou predostreté problémy, ktoré trápili hlavnú hrdinku, no jej kapitulovanie v týchto otázkach ma maximálne vytáčalo. Počiatočná sympatia sa menila na maximálnu nesympatiu a nezachránili to ani impulzívne, dynamické a napäté skoky z minulosti do súčasnosti a naopak. Napokon musím skonštatovať, že záver knihy mi prišiel nudný, ničím výnimočný a tešila som sa na poslednú vetu.
Bohužiaľ, nepociťujem, že by mi titul niečo nové dal, ani po dejovej, ani po myšlienkovej/úvahovej stránke. I keď samotné dočítanie sa nieslo v sklamaní, tak nemôžem povedať, že by ma kniha ničím nezaujala. Púšťala som sa do nej plná očakávania a úvodné texty som naozaj vnútorne hlbšie prežívala. O to viac možno mrzel ten koniec. Môžem však povedať, že je to kniha, ktorá síce úplne neočarí, nenadchne, no ani neurazí. Číta sa dobre aj vďaka plynulému štýlu Márie Modrovich. Ak hľadáte niečo zo súčasnej slovenskej tvorby, niečo, čo rieši vnútorný konflikt protagonistu a konflikty spoločnosti, tak by vás tento titul mohol osloviť.
Moje hodnotenie
3/5
Autor: Mária Modrovich
Názov: Flešbek Foto a text: dusazeny.sk
Úryvok je citovaný z knihy Flešbek– strana: 36.
