Valeria Parrella – Encyklopédia ženy
Váhala som, že či sa vôbec do tohto písania dať, či sa zaoberať aj po prečítaní touto knihou, či na to mrhať energiou…až som sa rozhodla, že chcem sa aj takouto formou ešte vrátiť k tomuto titulu. A to i napriek tomu, že ma nezaujal, že mi nič nedal a ani nemám dôvod ho niekomu odporučiť. Niečo však vo mne stále drieme, čo chce analyzovať hrdinku a chce sa zamyslieť nad nejakou aktuálnosťou posolstva… a či vôbec existuje nejaké veľké posolstvo.
„Príbeh“ nám predostiera vysokoškolská pedagogička, ktorej v živote nechýba nič. Má úspešnú kariéru, dvoch synov, jedného exmanžela a rady milencov. Samozrejme, že nie všetkých naraz. Má na to svoj systém, ktorý využíva roky a je osvedčený. Zobrazuje recipientovi svoj postoj k životu, svoje rady, a to len na pár stránkach, čiže mu nevezme ani veľa času z jeho života. Predmetom veľkého skúmania bádateľky Amandy je šuška. Spôsob, akým uskutočňuje svoje analýzy a pokusy je veľmi prostý, a stál ju len 53 rokov jej života.
Čo autorke určite negatívne neohodnotím je jej štýl písania. Číta sa totiž veľmi sviežo, rýchlo, nenútene, hladko. Môže za to aj spôsob, ako vydavateľ rozložil jednotlivé malé kapitolky, no i fakt, že je to veľmi krátka kniha. 135 strán, ktoré okrášľuje ešte aj veľký počet prázdnych listov. To sa naozaj rýchlo prečíta. Ak teda hľadáte jednohubku na posedenie a nebude vám prekážať obsahová stránka, smelo siahnite po Encyklopédii ženy.
A tým by sa môj pozitívny pohľad asi aj skončil, i keď je tu jeden aspekt, ktorý vnímam celkom ako zaujímavý a nepodarilo sa mi úplne vytvoriť kvôli nemu jasnú mienku na hlavnú protagonistku. Tá totižto nespadá do kategórie jasne sympatických hrdiniek. Práve naopak, prišla mi v mnohých okamihoch trápna a nijako som sa nezhodovala s jej názormi. Bola mi ako postava ukradnutá (ale neliezla mi tak na nervy, ako keď túžite po smrti hlavného protagonistu), vytvorila som si k nej napokon neutrálny postoj, i keď ma miestami donútila k určitému pomýšľaniu nad ňou, ako nad chuderkou. Jej presviedčacie metódy neboli jasne vyvinuté, čo je škoda. Keby dokázala presvedčiť čitateľov, určite pohľad na ňu by bol o niečo zaujímavejší! Brala som ju takýmto spôsobom a zároveň som si uvedomovala, že práve náročky je taká. Autorka u nej vytvorila určitý protipól – inteligentná žena, vyučujúca pedagogička, ktorej chýba slušný slovník a mužov označuje len za údy, ktoré si potrebujú vykonať svoju potrebu. A takto napokon hovorí i o ženách. Sama je tým obrazom, správa sa tak a sex považuje len za určitý okamih, ktorý pominie a emócie a city vôkol neho nie sú vôbec podstatné a smerodajné. Hovorí o nevere (s ktorou má bohaté skúsenosti), o sexe a sexe, alebo inak jej slovníkom o „šukaní“. Popri tom, aby sa nevytratilo jej vzdelanie sa čitateľ stretá i s umením, ktoré taktiež slúži ako určitá „päsť na oko“ popri zvyšku textu a tým je to zaujímavejšie. Všetko sa však vyjadruje s dávkou cynizmu a sarkazmu. Nesmie chýbať priamočiarosť, bez ktorej by som si už Amandu ani nevedela predstaviť.
„Ak sa s ním vyspím, v istej chvíli sa aj ten, ktorý sa zdá byť celkom zbavený ilúzií, zatvári mäkko – nedá sa to prehliadnuť. A zatiaľ čo sa naňho dívam, rozmýšľam nad tým, že ten pohľad sa zrodil v Múzeu moderného umenia v NY a smrdí to falšou, ale takou falšou, že chcem hneď odísť a vrhnúť sa do športového baru na Corso Secondigliano. Spája ich to, že chcú pôsobiť ako čosi iné, a to aj mimo postele. A ak sa na potrebe zmiznúť potom všetci viac-menej zhodneme, presvedčiť ich, že musia zmiznúť dokonca ešte predtým, je veľmi náročné. Smrteľne sa urazia, chcú existovať vo vašej hlave a práve túto základnú požiadavku neznesiem. podloženú čím vlastne? Prekonali hory? Otvorili moria? Hrozila im vojna? Trpeli hladom? zachránili deti? Oslobodili národy? napísali nehynúce veľdiela, ktoré už prešli sitom budúcich generácií, ich príkrym ortieľom? Nie. Tak potom prečo by mali existovať mimo svojho vtáka?“ (s. 49).
Práve postava Amandy, ktorá má zrejme predstavovať mužský spôsob myslenia, sa vytvára pre čitateľov prvý odkaz, pri ktorom by sa mohli pozastaviť. Ja sa však pri tomto nemienim ani zastavovať, pretože je to nepodstatné. Sama takto nevnímam a neškatuľkujem mužov, a keď to spoločnosť alebo niekto individuálne robí, je to ich/jeho problém. Rovnako sa nemám potrebu ani zamýšľať nad tým, ak nejaká žena tak rozmýšľa a chová sa tak. Načo by som to robila? Potom sa toto posolstvo knihy pre mňa stáva neplnohodnotné a v podstate zbytočné. Otázky, ktoré titul otvára ma neoslovujú. Mám k tomu nadobudnúť nejaký morálny postoj? Ten je u mňa jasný a nepotrebujem k tomu tento titul! Mám sa pozastavovať nad tým, či sa tak chová nejaká žena v mojom okolí, alebo chlap? Reálne si neviem úprimne predstaviť, čo mi mala táto kniha dať. Spoznala som Amandu, ktorá mohla byť celá jedna veľká irónia, a vtedy by som sa na knihu pozrela aj inak… Prečítala som miliónkrát slovo šukanie a preplávala vetami, ktoré odkrývali milenecké pletky. Mohla som nazrieť do hlavy, ktorá je úplne iná ako moja, no svojimi skúsenosťami mi nič neponúkla. Mohla som keď – tak viesť určitú komparáciu a čakať na koniec dejstva.
Či už táto kniha bola myslená ako irónia, či mala upriamiť pozornosť na chovanie mužskej populácie, alebo povedať o tom, že i ženy sa chovajú pudovo…to už je jedno. Smerodajné u mňa pri jej hodnotení bolo, že mi neponúkla žiadne posolstvo, ktoré by nejakým spôsobom zasiahlo mňa. Nebavilo ma to, viaceré časti mi prišli trápne a snaha o inteligentný podtón na mňa pôsobila niekedy pomykovo.
Moje hodnotenie
1/5
Autor: Valeria Parrella
Názov: Encyklopédia ženy
Foto a text: dusazeny.sk
Úryvok je citovaný z knihy Encyklopédia ženy – strana: 49
