Olivier Bourdeaut – Čakanie na Bojanglesa
Čakanie na Bojanglesa bola pre mňa kniha, ktorá ma zaujala svojou zvláštnou obálkou, ako aj názvom, ktorý mi nič nevravel. Videla som pred sebou tajomstvo, ktoré ma lákalo (a ešte k tomu výhodná kúpa – 1euro). Treba však hneď povedať, že tá kniha má omnoho väčšiu hodnotu! Autor má však taký svojský a zapamätateľný štýl, že vám buď sadne, alebo sa s ňou budete trápiť. Ja som sa do knižky pustila bez toho, aby som si prečítala anotáciu a preto pre mňa bola každá stránka prekvapením.
Príbeh je rozprávaný synom, ktorý zoznamuje čitateľa so svojím detstvom a hovorí i príbeh svojich rodičov. Je to zmes myšlienok a spomienok pospájaných do jedného súvislého rozprávania. Toto rozprávanie sa pretkáva aj so zápiskami otca, ktorý vždy veľa písal, no nič mu nevydali. Tak sa vytvára obraz zaujímavej rodiny, ktorá pozastaví rozum nejednému čitateľovi. To, čo však pôsobí ako zábava a radovánky, to v sebe skrýva oveľa ťažšie a ničivejšie tiene. Rozprávač zachádza do bolestivých udalostí, ktoré zasiahli jeho vnútro a iskierky šťastia sa zmenili na tápanie v tme.
„Mama vyhlásila, že nechápe dovolenkárov, ktorí opúšťajú mestá len preto, aby sa premiestnili do iných miest. Vykladala, že pláže znečisťujú ľudia, ktorí si natierajú kožu masťou, aby sa opálili, i keď sú už beztak dosť tuční a mastní, a že je z toho všetkého len veľa hluku a hnusného smradu.“ (str. 24)
Táto kratučká knižka zmätie recipienta vďaka svojej šialenosti a pritom vážnosti. Práve to je pre mňa aspekt, ktorým si ma získala. V podstate som bola na ňu nalepená už od prvej strany, lebo autor sa mi dostal do hlavy. Vedel si ma získať svojimi hrdinami, ktorí sú absolútne nevšední. Nedalo sa predom očakávať ich konanie a najmä dôvody ich konania. I keď nešlo o žiadny psychotriler, tak práve určité rysy knižky „potmehútsky“ navádzali i k tomuto žánru (i keď veľmi okrajovo). Je to kniha, pri ktorej sa čitateľ pri jednotlivých statiach zastaví, premýšľa a napokon aj záver knihy stojí za zamyslenie. Je to titul, ktorý môže dať čitateľovi oveľa viac ako príjemný čas s knihou, len treba byť naň prichystaný. Preto to možno nie je ani kniha pre každého a určite nie pre tých, ktorí si potrpia na komerčných tituloch.
Čakanie na Bojanglesa je zmesou emócií, kultúry a zmýšľania. Má to svoju dynamiku, dialógy popretkávané s opismi a myšlienku. Konanie hrdinov preniká do vnímania čitateľa, ktorý si môže pripadať ako divák, no postupom času je už aktívnym protagonistom príbehu plného smiechu, dobrej nálady, šialenosti, smútku, strachu a odchodu. Jedna rodina, jeden syn, jeden život, jedno rozprávanie. Ja som si na začiatku vravela, že to je určite nejaká satirická komédia, a čo mi napokon vyviedol Olivier Bourdeaut? Svojim záverom mi vyrazil dych. Je to autor, ktorý vie pracovať s emóciou a tým si získať recipienta. A keď už má recipienta….
Odporúčam vám siahnuť po tejto knižke, i keď možno bude trošku zvláštna, i tak sa oplatí do nej zavŕtať. Olivier Bourdeaut, pre mňa donedávna neznámy francúzsky spisovateľ, sa zapísal do mojej hlavy a určite by som bola vďačná, keby píše i naďalej. Treba i takúto literatúru, ktorú vydáva Odeon, plnú bláznovstiev, bolesti a trpkých myšlienok.
„Jeho pohľad vyhasol. Hasiči chceli zahasiť všetko, všetko postriekať vodou, ale ich nájazd vyhasil aj oheň v jeho očiach. Čoraz viac sa podobal na pruského jazdca na obraze pri vchode do bytu, jeho tvár bola mladá, no trocha strhaná, jeho oblečenie bolo elegantné, no nemoderné, dalo sa naňho pozerať, no nedalo sa od neho nič čakať, vyzeral, akoby prišiel z inej epochy, jeho epocha sa však už skončila, uzatvárala sa. (str. 70)
„Hystériu, rozdvojenosť, schizofréniu sa lekári odjakživa usilovali so všetkou svojou vedeckou výrečnosťou opísať tak, aby označila bláznov, ktorých treba spútať zvieracou kazajkou. A spútavali túto chorobu v deprimujúcich budovách, spútavali ju chemicky tonami liekov, spútavali ju ako demenciu na prostý príkaz opatrený Asklepiovou palicou, symbolom liečiteľov. To, čoho som sa obával, však predsa len prišlo, to, čomu som nikdy nechcel uveriť, nám spadlo z neba za sprievodu ohňa a čierneho dymu, ktorý zámerne založila v našom byte, aby spálila svoju beznádej. Odpočítavač času, ktorý som si v slede šťastných dní zabudol postrážiť, sa rozoznel ako nešťastný pomätený budík, ako poplašná siréna, ktorá sa svojím neprestajným hučaním zarezávala do ušných bubienkov, ako barbarský hluk, ktorý nás varuje, že treba ujsť práve teraz, keď sa slávnosť brutálne skončila.“ (str. 108)
Moje hodnotenie
5/5
Autor: Olivier Bourdeaut
Názov: Čakanie na Bojanglesa
Foto a text: dusazeny.sk
Úryvky sú citované z knihy Čakanie na Bojanglesa: strany – 24, 70, 108 .
