Kristína Baluchová – Let 365
Knihu Let 365 som čítala veľmi dávno a preto som si ju ani pred súčasným čítaním nevedela nijako vybaviť. Mám však pocit, že vtedajšie i terajšie myšlienkové pochody pri čítaní boli veľmi podobné a možno aj totožné.
Táto útla knižočka predstavuje čitateľom troch protagonistov – jednu rozpadnutú rodinu – rozvedených manželov a ich dospelú dcéru, ktorá čaká dieťa. Pavel je pilot, no let v knihe zažíva ako cestujúci pasažier, pohľad na Hanu a Vieru sa odohráva zas v domácnosti matky. Obe tieto dejové linky sú sprevádzané úvahovými pasážami zaoberajúcimi sa životom. Väčšia dejová aktivita sa odohráva na palube lietadla, ktoré letí medzi Dubajom a Lagosom a počas tejto cesty sa jedna dievčina pokúsi obesiť. Druhá dejová linka sa viac zameriava na spomienky, momenty a vyššie uvedené úvahy. Aké je však posolstvo tejto malej, útlej knižky? Niekedy stačí pár strán a čitateľ je ohúrený titulom, na ktorý len tak nezabudne. Je to však prípad aj tejto knihy? Ja sa prikláňam bohužiaľ nie práve k najpozitívnejším recenziám.
Ak čakáte akciu, tak túto knihu ani neotvárajte. Celé autorkino rozprávanie pôsobí nemastno-neslano. Jej štýl textu, ako aj skladba viet vyznieva katastrofálne (urobte si vlastný názor podľa ukážky), dialógy nie sú prepracované a je veľmi iritujúce vidieť toľko trojbodiek na konci viet (tiež si to môžete všimnúť v ukážke). Čo sa týka úvahových pasáží, tie tiež neoplývajú atraktivitou, pretože sú bohužiaľ slabé. Akoby nedotiahnuté dokonca. Vždy len tak jemne načrtnuté a ponechané v ovzduší. Načrtnuté témy však nie sú úplne „odveci“ a dalo by sa s nimi pracovať, no chcelo by to väčší priestor a zrejme aj predstavu toho, čo všetko chce autorka dať svojim čitateľom. V tomto prípade sa nedá hovoriť o nejakom pozoruhodnom literárnom počine. Je to priam slabé a nudné.
, „Mne sa páči. Vždy sa mi zdalo, že či zažiješ niečo dobré, alebo zlé, čo sama nevieš zmeniť, môžeš o tom aspoň povedať svetu.“ „To znie dobre,“ odvetí Hana a Viera sa musí zasa raz pousmiať nad tou jej oportunistickou povahou. „Vieš, ako bola tá báj o kráľovi Midasovi?“ „No, tuším si to trochu pamätám…“ „Sú to veľmi zaujímavé veci, tie báje a povesti, skús si to niekedy prečítať.“ „Dám si to do zoznamu na materskú,“ uškrnie sa Hana a nechá matku pokračovať. „Tak ten kráľ Midas… Apolón mu nechal narásť oslie uši. Ten si na hlavu dal veľký turban, aby toto tajomstvo skryl, no raz, keď sa potreboval ostrihať, sluha zazrel toto čudo. Midas ho zaprisahal, aby to nikomu nepovedal, sluha svoje slovo síce chcel udržať, ale neuniesol ťarchu tohto tajomstva. Vyhrabal jamku, do ktorej povedal, že kráľ Midas má oslie uši… Čo čert nechcel, na tom mieste vyrástol nejaký strom – a vždy, keď zafúkal vietor, šum jeho lístia prezrádzal toto tajomstvo šíremu svetu…“ „Aha, áno, irónia osudu, čo?“ zasmiala sa Hana. „Presne tak. A tak mi to pripadá aj s písaním niekedy… že čo sa má dostať von, dostane sa. Na svete sa deje veľa čudných vecí, ktoré by sa možno nemuseli opakovať, keby o nich ľudia vedeli. Stačí napísať pár riadkov a nikdy nevieš, kde si to koho nájde…“ „To vôbec nie je zlá myšlienka, mami. Vidím, že tento vidiek ti pomáha!“ zasmeje sa Hana.´(str. 95-97)
Zrejme ani v minulosti ma táto kniha nezaujala a preto som si na ňu nevedela vybaviť žiadne spomienky, či emócie z nej. Nič mi nedala. Ubehol mi pri nej čas, ale neodporúčam vám ju. Skôr by ma však od autorky zaujímali jej detské knihy. Ak je tu niekto, kto sa s nimi stretol, tak by som bola rada, keby mi napíše, ako ich on hodnotí.
Samozrejme, že aj keď píšem na niečo zlú recenziu, tak niekomu sa to môže zapáčiť. To je istotne prípad aj tejto knihy, i keď ani recenzie na internete nemá bohvieaké. Možno to bol len autorkin krok vedľa, no mňa určite odlákal od jej ďalšej tvorby pre dospelých recipientov. V krátkosti by sa dalo povedať: Veľa rozmýšľania, no žiadne veľké úvahy.
