Praha. Trikrát a dosť?

Praha je miesto, na ktorom som bola viackrát a vždy v inom veku ( počas strednej školy – keď som ju začínala a keď som ju končila a teraz, keď mám 23 rokov. Tak som mala možnosť ju vidieť aj na základe toho, čo ma v danom veku najviac zaujímalo. Po mojej tretej návšteve si kladiem otázku, či nie je trocha preceňovaná a že či by som tam ešte išla. Keby mám ísť, tak by muselo prejsť asi aspoň 10 rokov. Úprimne môžem povedať, že ma to tam už nemá čím nalákať. Preplnené uličky množstvom turistov, množstvo Aziatov, ktorí si tam robia svadobné fotky v troch rôznych štýloch šiat a stretávate ich vkuse, predražené podniky, ktorých ponuka nezodpovedá takej kvalite, ako by ste očakávali za také peniaze… A pritom stále je to čarovné mesto, ktoré je plné prekrásnych pamiatok. Tie sa však akoby v tom návale ľudí strácajú, zakrpatievajú a preto je lepšie ísť aj na miesta, ktoré nie sú priamym hľadáčikom klapkových turistov.

Jeruzalemská synagóga

Jedným z takých miest je Jeruzalemská synagóga, ktorá aj vďaka vonkajšej prerábke bola očiam turistov trochu zahalená. Je to krásna synagóga, ktorá je najväčšou v Prahe a nachádza sa v centre mesta, v časti Nové mesto. Spomedzi synagóg je najmladšou a jej názov Jeruzalemská sa začal používať až po druhej svetovej vojne. Vďaka svojej veľkosti sa zvykne používať aj Veľká. Keď som bola v júli v Prahe tak tam bola inštalovaná prezentácia života Židov v Jeruzaleme, taktiež prezentácia o iných synagógach, čo bolo veľmi pekne spracované, pretože ste videli do ich vnútra. Ďalšia časť, ktorú sme my obišli, prezentovala krátky film, ktorý ste si mohli pozrieť, no a ešte sa v nej nachádzali informačné panely o rekonštrukciách budov, cintorínov spadajúcich pod Židovskú obec.

Potom neskôr som si prezerala aj ich web, kde si môžete podľa kalendára udalostí nájsť aj akcie, ktoré sa v nej uskutočňujú. Bol tam napríklad koncert, alebo komentovaná prehliadka po synagóge. Myslím si, že obe tieto varianty by stáli za to, pretože vypočuť si koncert v budove, ktorá má „chrámovú“ akustiku je kvalitnejšie ako v nejakej normálnej budove. A komentovaná prehliadka by mne osobne viac povedala o samotnej budove, o židovských sviatkoch a znakoch ich liturgie, o rozdielnostiach medzi Židmi (ortodoxní/liberálni). My sme však mali len klasickú prehliadku, za ktorú sme platili na osobu 100 Kč. Bolo to veľmi pokojné miesto, krásne po architektonickej stránke a aj jednotlivé informačné panely, vizualizácie, prehrávania, makety, to všetko bolo pre návštevníka prínosné, v mnohom nové a zaujímavé.

Takže toto bolo miesto, ktoré nebolo úplne po ruke a preto tam v tom čase, v ktorom som tam bola, nebolo ani nejak veľa návštevníkov. Čo sa však taká Staromestská radnica s Pražským orlojom?

Staromestská radnica s orlojom

To koľko ľudí sa dokáže zblázniť na tom námestí…to je až neuveriteľné. Za seba by som sem už nešla, no robila som sprievodcu niekomu, kto nebol ešte v Prahe a orloj patrí k jej symbolom, tak som toto miesto musela absolvovať. Čo o tom povedať? Na pár sekúnd vyjdú postavičky apoštolov, obtočia sa a ľudia sú z toho mimo. Sú mimo z toho, že čakali niečo viac? Alebo sú mimo v pozitívnom? Páči sa im to? Jednoznačne je to originálne. Je to niečo, čo robí to námestie jedinečným…ale myslím si, že ľudia očakávajú niečo viac keď tam aj pol hodinu čakajú. Nájdu sa aj takí. No a tí, ktorí chcú aj fotku bez ľudí, tí tam musia byť najlepšie skoro ráno, alebo tú hodinu pred predstavením, keď tam ešte nečaká hŕba ľudí. Čo sa týka radnice, tak som ju nenavštívila zvnútra. Verím tomu, že z veže je krásny výhľad, že jednotlivé miestnosti, či už sála, kaplnka alebo podzemie, majú čo povedať návštevníkom. A možno aj keby vidím ten výhľad, tak by mi zmäklo na toto miesto srdiečko…alebo opäť by zatvrdlo 😀 😀 . Ktovie, koľko sa tam čaká, kým sa dostanete dovnútra. Mi tak napadlo, že zväčša vždy, keď sa dá, tak ideme do veže, ale v Prahe sme urobili výnimku a ani v Taliansku v Pise sme nešli, lebo tam bol rad, že by mi truhlu už mohli rovno doniesť, kým by som sa dostala dovnútra. Inak celkom peknú prehliadku po priestoroch si môžete nájsť aj na internete, keď si dáte oficiálneho turistického sprievodcu. Tam som aj našla, že klasický ticket stojí 250 Kč a je tam aj rozpis toho,čo zahŕňa. Prekopírujem to sem, ak by to niekoho zajímalo.

EXPOZICE

• historické sály – Brožíkův, Jiříkův (sály nemají bezbariérový přístup)
• gotická kaple s pohledem na figury apoštolů (dlouhodobě vystaven model Mariánského sloupu)
• gotická věž s vyhlídkou – ochoz ve výšce 41 m (bezbariérový přístup až do věže: výtah z přízemí do 3. patra –  na něj navazuje samostatný výtah do věže radnice (kapacita 10 lidí) – mezi oběma výtahy je umístěna pojízdná plošina
• románsko-gotické podzemí radnice – náznaková historická expozice. Součástí podzemí je i pietní místo, které křížem z ohořelých trámů upomíná na poslední dny druhé světové války, kdy byla Staroměstská radnice z velké části zničena.

turistický sprevodca

No a pri preplnenom priestranstve ešte zostaneme, lebo sa presúvame na Pražský hrad. Predtým si však dovoľujem urobiť zastávku pri Pražskom Jezuliatku, ktoré je taktiež  symbol Prahy.

Pražské Jezuliatko

I keď som aj predtým bola pri Pražskom Jezuliatku, tak len teraz som si k nemu aj naštudovala nejaké veci. Zastaviť sa pri ňom predstavuje vydýchnutie od ľudí a ak je leto, tak aj aspoň čiastočné ochladenie tela. Pražské Jezuliatko je vystavené v kostole Panny Márie Víťaznej na Malej strane. Je to pútnické miesto, kde sa aj vykonávajú omše v piatich jazykoch. Okrem kostola, kde môžete meditovať, pomodliť sa či byť na omši, dá sa ísť pozrieť aj do múzea.

V muzeu je možno spatřit některé starobylé textilie z šatníku Pražského Jezulátka, dále šatečky z Filipín, Šanghaje, Kolumbie nebo hanbok z Jižní Koreje. Je zde také korunka milostného Jezulátka z období rokoka a korunka darovaná papežem Benediktem XVI. v roce 2009. Na schodišti jsou vystaveny umělecké fotografie sošky v její skutečné velikosti v šatech různých liturgických barev. Zajímavé jsou též betlémy pocházející z nejrůznějších částí světa. zdroj

Ešte by som mala napísať niečo aj k tej soške. Je to soška dieťaťa Ježiša, ktorá je stará viac ako 400 rokov. Pochádza zo Španielska, kde bola vyrobená. Okolo nej sa točia dve legendy. Podľa jednej sa malý Ježiš zjavil mníchovi, ktorý sochu podľa zjavenia vymodeloval a podľa druhej ju vlastnila sv. Terézia Avilská, ktorá ju darovala priateľke, ktorej dcéra sa vydávala do Prahy. Vlastnila ju Mária Manriquez de Lara, ktorá sa vydala za Vrastislava z Pernštejna a následne sošku darovala svojej dcére. Tá sošku ďalej darovala a to konkrétne rádu karmelitánov. Tí museli z kláštora utiecť. Kláštor bol vyplienený, Jezuliatko však toto plienenie prežilo. Po návrate karmelitánov sa našlo aj Jezuliatko, ktoré bolo dané do poriadku a už bolo ohrozené len v prípade reforiem Jozefa II. a počas totalitných režimov. Pražskému Jezuliatku boli pripísané zázračné uzdravenia a záchrana Prahy v roku 1639. V súčasnosti je Pražské Jezuliatko uctievané aj v iných kútoch sveta.

Možno pre toto miesto nie ste cieľová skupina, no jednoznačne vám pomôže vydýchnuť si a aspoň na chvíľu sa ocitnete v tichu a pokoji, ktoré ponúka kostol Panny Márie Víťaznej. Ďalšia atrakcia bude mať síce aj duchovnú vložku, no ruch ľudí bude tiež citeľný.

Pražský hrad – Okruh B

Starý kráľovský palác, Bazilika sv. Jiřího, Zlatá ulička, Katedrála sv. Víta

Tieto štyri miesta spadajú pod okruh B a návštevníka stoja 250 Kč. Mne, čo ma aj prekvapilo, uznali ZŤP, aj keď nie som občan Českej republiky a vtedy to nezvyknú akceptovať…a teda som to mala zadarmo. (využili sme to na jedlo)

Čo si pamätám, tak predtým som bola len v katedrále, čiže teraz som mala možnosť vidieť viac z tohto „komplexu“. Starý kráľovský palác ma milo prekvapil. A to i napriek tomu, že by niekto mohol povedať, že tam skoro nič nebolo. Ja si myslím, že tam toho bolo dosť a vďaka tým priestorom a vlastnej predstavivosti, som si toho mohla donamýšľať ešte viac -sama zariadiť dobovo izby, predstaviť si tam hostiny atď.. Zlatá ulička mala tiež čo ponúknuť, no bola dosť stiesnená. Prišlo mi to, že na malom priestranstve sa snažia ukázať, čo najviac a tým, že tam bolo dosť ľudí a tie obchodíky boli maličké, tak tam vznikali čakačky na to, aby sme si to všetko mohli prezrieť. Ja by som vám tu odporučila pozrieť výstavu zbraní, lebo tá mala naozaj čo ponúknuť. Zvyšok je už aj na uvážení, či vás to zaujme..Môže aj nemusí. Z nových miest bola ešte pre mňa bazilika, ktorá bola krásna práve svojou strohosťou. Nedalo sa v nej byť však nejak dlhšie, lebo stále tam prichádzali noví návštevníci. Tento kostolík ma však milo prekvapil, pretože som o ňom nejak ani nič nevedela, takže sa mi poskytli aj nové vedomosti. No a napokon ešte katedrála, ktorá ma zatiaľ nikdy neobišla a je jedným slovom impozantná. Je to však miesto, kde aj napriek tomu, že sa nachádzate v sakrálnom priestore, tak ten šum tam je neustále. Niekedy mi to príde smutno-komické, že tade chodia s vlajočkami skupinky turistov, všetko fotia, ale ani si nesadnú kvôli rozjímaniu či modlitbe… Potom mi napadá, či si vôbec uvedomujú, na akom mieste sa nachádzajú a na čo to miesto má v prvom rade slúžiť. Ale to bola len moja menšia úvaha, pretože mi to je ľúto. Každopádne Pražský hrad a jeho okolie spadá pod nával turistov. Odôvodnene. Čiže môžte tam uvidieť pekné veci, zaujímavé, no je možné, že na ne budete stáť v radoch. Ďalšia zastávka je však oveľa pokojnejším miestom, miestom, kam vám odporúčam zájsť!

Vyšehrad

Vyšehrad je historické opevnenie, ktoré sa nachádza trochu od ruky od historického centra. V tejto pevnosti sa nachádza rotunda sv. Martina, kostol sv. Petra a Pavla a taktiež vyšehradský cintorín. Je to miesto, kde je hojnosť zelene, dá sa tam sadnúť na lavičky a oddychovať a je odtiaľ krásny výhľad na Prahu. No a čo je hlavné, je tam pokoj, ticho, nemáte žiaden pocit unáhlenosti.

Vyšehradský cintorín je miestom posledného odpočinku pre kultúrne a spoločensky významné osobnosti Česka. A bolo celkom vtipné, že sme tam videli babku s vnúčatami a babka ich karhala, ak niektorú z osobností nepoznali. Tak sa vzdeláva! 😀 😀 Vyšehradský cintorín si pamätám aj trochu epicky, lebo predtým, keď som ho navštívila, tak nám „vyšlo“ počasie. Čiže najprv stmavla obloha, zdvihol sa vietor a následne začalo liať. Pravé cintorínske počasie. Patrí medzi moje obľúbené miesta Prahy.

Čo sa týka chrámu, tak aj keď som mala možnosť do neho nahliadnuť, tak som to nespravila. Nešla som lebo mi bolo trocha zle z cukru, tak som nemala bohvieakú náladu. Inak sa mi zdá, že je tam normálne vstupné a zadarmo sa dá ísť len počas omši (a ešte v prípade ZŤP). Čo som však videla z vonka, tak to sa mi veľmi páčilo. Ja mám veľmi rada v architektúre barok (aj organove skladby z barokového obdobia mám veľmi rada..napr. Bach), čiže aj na túto baziliku minor by sa dalo dlho hľadieť a obdivovať šikovnosť ľudí, ktorí ju naplánovali a postavili. Vyšehrad bol pre mňa miestom v Prahe, kde som nemala pocit, že sa musím každému uhýbať, bol tam pokoj, ľudia tam relaxovali, leňošili i čítali si.

Skoro by som zabudla ešte na jedno miestečko, ktoré patrí medzi turistické vychytávky.

Karlov most.

Miesto určené na fotografovanie. Je to krásne s tým výhľadom. Lenže…keď sa chce každý fotiť a každý jeden turista sem zavíta, Karlov most je tak preplnený, že sa po ňom nedá ani prejsť bez nejakej zrážky. My sme sa po ňom ani naspäť z hradu nevracali, lebo sme videli už z diaľky, ako sa to hemží turistami a všelijakými predajcami na ňom. A práve tí predajci, keby na ňom nezaberali toľko miesta, bolo by to fajn. Spravilo by to podľa mňa dosť. Jeden prechod cez neho však ešte nezabil. Patrí to k tej Prahe a ponúka to naozaj krásny výhľad. Čo už také krásne nie je, je množstvo odpadkov, ktoré sa v jeho blízkosti kopia, ale to je už o inej téme…jednak o drbnutosti spoločnosti a taktiež o nedostatku smetných košov.