Wladyslaw Szpilman – Pianista
Pianistu som mala dlhšie na zozname kníh, ktoré si musím prečítať a rovnako aj vidieť film. Bola som na knihu veľmi zvedavá, najmä na to, akou formou sa rozhodol Szpilman odovzdať svoje zážitky a pocity z vojny. Napokon môžem povedať, že ich odovzdal bez hanby, hrubosti a zlosti na celý svet. Preto si napokon knihu cením i viac, lebo nepredstavovala len frflanie a nadávanie na celý svet, ukázala, že dobro a zlo sa skrýva v jednotlivých ľuďoch na oboch stranách barikády.
Ja sama už tak vo veľkej miere nevyhľadávam knihy o holokauste. Prečítala som ich dosť a čo som nechcela, tak som sa stretla už s takými, ktoré išli cestou beletrie, dotvárania podľa fantázie a to som od tejto témy neočakávala a nechcela. Vždy, čo sa týka holokaustu, tak chcem skutočný príbeh, ktorý sa zakladá na spomienkach jednotlivca (alebo skupine ľudí) a faktoch.
Príbeh pianistu ma zaviedol do Varšavy, do mesta, ktoré som raz navštívila a veľmi sa mi páčilo. Preto ma aj viac zasiahlo, keď boli opisované jednotlivé ulice, keď tam bolo opísané vytváranie geta a samotné fungovanie v ňom a to, že som toto mesto navštívila a predstavila som si to samotné porovnanie, ma zasiahlo. Szpilman vedel veľmi živo opísať prostredie, ako aj činnosti, ktoré vykonával nielen on, ale i ostatní ľudia v gete. Na jednej strane otrasné scenérie, ktoré sa pred ním vytvárali a na druhej ľahostajnosť a každodennosť, ktorá nikoho už neudivovala, vyvolávali vo mne ako čitateľovi zmiešané pocity, ktoré zas plodili ďalšie a ďalšie otázky. Hlboká strata, pašovanie zbraní, strach, útek, skrývanie sa, pocit opustenosti, hlad, choroby a napokon nečakaná pomoc. To všetko sa rúti na čitateľa, ktorý chytí do rúk knihu Pianista.
Vypili sme kávu a chceli sme začať hrať. Sadol som si ku klavíru obklopený skupinkou vnímavých poslucháčov, ktorí vedeli oceniť pôžitok, aký sme o chvíľu mali zažiť. Po mojej pravici si zastal huslista a po pravej strane si sadla Reginina mladá a nádherná priateľka, ktorá mala prevracať notové papiere. Čo mi ešte mohlo chýbať ku šťastiu? Čakali sme len na Halinu, ktorá musela na chvíľu odskočiť dolu do obchodu, aby niekam zavolala. Vrátila sa so špeciálnym vydaním novín. Na prvej strane boli veľkými písmenami, hádam najväčšími, ktoré v tlačiarni našli, napísané dve slová: DOBYLI PARÍŽ! (str. 50-51)
Má sa o holokauste písať veľa či málo? Má to všetko zabrať 200? 500? či 700 strán? Kedy je to dostatočné, aby tam nič nechýbalo? Pianista je v podstate celkom krátka kniha, na to koľko rokov zachytáva a popritom je tam ešte predslov, je tam zápisník nemeckého vojaka a záverečné slovo, z čoho nič nie je z pera Wladyslawa Szpilmana. Avšak, nedá sa povedať, že by toho bolo málo, alebo, že by to nezachytilo všetko podstatné, čo v tom čase prežívala Varšava. Tento príbeh je o Szpilmanovi a meste Varšava. Akoby tieto dva svety – svet človeka a svet mesta, boli spojené a nedalo sa to pretrhnúť.
Szpilman mi ani raz nepripadal, že by si prial pomstu. Bolo z jeho textu cítiť strach i bolesť, no ani raz túžbu po pomste a chladnokrvnosti. Možno za to práve mohla pomoc, ktorá mu pomohla dožiť sa konca vojny. Či to boli nežidovskí priatelia mimo geta, ktorí ho skrývali po rôznych častiach Varšavy, alebo napokon aj pomoc ne/priateľa. Pre mňa jednoznačne najkrajšia časť knihy, ktorá dokazuje, že človek má vždy na výber, či si vyberie dobro alebo zlo pre svoje konanie. Wilhelm Hosenfeld. Meno, ktoré je krásnym svedectvom toho, že nie každý nepriateľ je aj ľudsky nepriateľ. Pre mňa boli jeho zápisky z denníka veľkým obohatením tejto publikácie a možno ma jeho osud zaujíma aj o niečo viac ako hlavného predstaviteľa príbehu. Hlavne jeden zápis z 1. septembra 1942 stojí na ozajstné zamyslenie.
- september 1942
Prečo muselo k tejto vojne dôjsť? Ľuďom treba vysvetliť, ako ďaleko sa posunuli vo svojej bezbožnosti. Najprv boľševici vyvraždili milióny ľudí, aby zaviedli nový svetový poriadok. Bolo to možné len preto, že sa odvrátili od Boha a kresťanstva. Národní socialisti v Nemecku robia to isté. Zakazujú sa náboženské obrady, mládež sa vychováva bez viery, proti cirkvi sa vedie vojna, konfiškuje sa jej majetok, bojuje sa proti inak zmýšľajúcim ľuďom. Nemcom sa obmedzuje sloboda, sú degradovaní na úroveň vystrašených otrokov zbavených vlastnej vôle. Pravda sa pred nimi skrýva. Nemôžu ovplyvniť osud národa. Prikázania nepokradneš, nezabiješ, neoklameš stratili význam. Z odmietnutia týchto Božích prikázaní vyplývajú všetky nemorálne javy ako ziskuchtivosť, bezprávne obohacovanie sa, nenávisť, podvody, sexuálna neviazanosť a s ňou spojená neplodnosť, celkový úpadok národa. Boh toto všetko dovolí, nebráni tým silám vládnuť, a dovoľuje zabíjať mnoho nevinných ľudí hádam len preto, aby si ľudstvo uvedomilo : bezo mňa ste iba zvieracie kreatúry, ktoré si vzájomne škodia a myslia si, že sa musia vykynožiť. Nechete pamätať na Božie prikázanie „miluj blížneho svojho“? Dobre. Vyskúšajte opačný príkaz diabla: nenáviďte sa navzájom. Z Písma svätého poznáme príbeh o potope. Čo bolo príčinou tejto tragédie v začiatkoch ľudstva? Ľudia sa odvrátili od Boha a museli zomrieť. Tí vinní aj nevinní. Sami si zaslúžili odsúdenie. Rovnako to je aj dnes. (str. 210)
Pianistu sa oplatí prečítať, lebo prehovára ku každému človeku, ktorý je schopný cítiť súcit a vie sa pozastaviť nad činmi, ktoré nechceme ako spoločnosť zopakovať. Oplatí sa ho prečítať, pretože ukazuje veľké odhodlanie prežiť a vieru, že to všetko raz skončí. Ukazuje jednotlivé udalosti Varšavy, ako išli postupne za sebou a teda, ukazuje postupnú vojnu navonok, ako aj vo vnútri človeka. A Pianistu sa oplatí prečítať najmä preto, lebo zobrazí dobro vo svete zmietanom zlom. Ukáže lásku a túžbu po odplate tam vôbec nie je cítiť.
Zdá sa mi, že situácia by bola znesiteľnejšia, keby naša sloboda bola obmedzená hmatateľnejším spôsobom, napríklad väzenskou celou. Tento spôsob väznenia by jasne a neomylne definoval náš vzťah k okolitému svetu. Vedeli by sme, čo nás tam čaká. Väzenská cela je sama osebe svetom zbaveným ilúzie normálneho života, o ktorom môžeme len snívať, svetom vyplneným väzenskou každodennosťou. V gete sa táto ilúzia vnucuje na každom kroku, nech sme kdekoľvek, a v každej chvíli nám pripomína chuť stratenej slobody. Život v gete bol tým neznesiteľnejší, čím viac vznikalo zdanie života na slobode. Človek mohol vyjsť na ulicu a mať dojem, že sa nachádza v normálnom meste. Pásky na rukách nám už neprekážali – nosili ich všetci. (str. 55-56)
Moje hodnotenie
5/5
Autor: Wladyslaw Szpilman
Názov: Pianista (2017)
Foto a text: dusazeny.sk
Úryvok je citovaný z Pianista, strany: 50-51, 55-56, 210.
