Nie každý jedinec prežíva – Náhle, sami

Isabelle Autissier – Náhle, sami

Náhle, sami je príbeh o dvoch mladých ľuďoch, ktorí sa ocitnú uprostred divočiny úplne sami, bez jedla, bez oblečenia, bez hygienických potrieb a bez všetkého, na čo je už dnešná spoločnosť zvyknutá. Loise a Ludovic sa tak dostávajú do nepredstaviteľnej situácie, v ktorej je hlavným cieľom prežiť. Do popredia sa tlačia pudy, ktoré ich prinútia zabíjať, len aby prežili. Nie však každý je tak silný, aby takéto podmienky zvládol.

• Divočina

Kniha Náhle, sami je atraktívnou vďaka viacerým stránkam. Jednou z nich je určite prostredie, v ktorom sa ocitne čitateľ. Pred ním sa otvára divočina plná tajomstiev, ktorá je krásna, no rovnako aj nebezpečná, nepredvídateľná a zabíjajúca. Hory, v ktorých sa ocitnú hlavní aktéri deja, sú krásne dokedy nezačne búrka. More, ktoré žiari svojou čistotou sa sčernie a rozbúri pri návaloch vetra. Veľkoleposť okolia sa dáva do protikladu s malým človekom. Ten sa musí prírode podriadiť, prijať jej pravidlá a naučiť sa žiť podľa jej zákonov. Divočina však nie je len prostredie, do ktorého je zasadený percipient. Je to boj o život, ktorý sa odohráva aj v hlave. Myšlienky, ktoré nabádajú ku konaniu, ako aj pudy, ktoré sa stavajú nad morálne zákonitosti a poháňajú až k smrti. K smrti zvierat, no môže ísť aj o smrť človeka. Autorka nekreslí len obraz divočiny okolo postáv, ona vytvára divočinu v nich.

• Sila ženy

Autorka si pre vyrozprávanie príbehu vybrala dvoch kľúčových hrdinov, ženu a muža, a na základe ich charakterových čŕt, poukázala na silný pud prežitia. Z týchto dvoch stroskotancov sa stáva silnejšou žena, čo sa ukazuje počas celého rozprávania. Jej vnútro prechádza rôznymi náladami i pochybnosťami, ktoré pramenia z jej konania. Divočina, ktorá ju poznačila, sa v druhej časti knihy mení na psychickú analýzu hrdinky. Tá má samozrejme určité problémy, ktoré ju donútia k úteku pred realitou a napokon hľadá vlastnú identitu. V tejto časti knihy sa už upúšťa od napätých scén, ktoré predtým vyrážali dych. Autorka sa skôr snaží cez svoju hlavnú protagonistku poukázať na nevinu, či obhájenie konania, ktoré môže nastať v podmienkach, v ktorých sa ocitli Loise a Ludovic. Analyzuje vnútro človeka a poukazuje na silu ženy v hraničných situáciách, na jej právo chovania pri smrteľnom nebezpečenstve. Oproti prvej časti ide o nudnejšie rozprávanie, ktoré končí vlažným koncom.

• Aj sa mi slzička chcela vyroniť

Nestáva sa to síce často, ale sú knihy, ktoré ma vedia rozcítiť. Jednou z nich bola aj kniha Náhle, sami. Možno, keby nesedím vtedy vo vlaku, tak by som aj slzičke dovolila, aby sa spustila. Ak niekto čítal túto knihu, tak si vie predstaviť, v ktorej časti mohol nastať takýto zlom. Vtedy som cítila, že autorka sa mi dostala pod kožu a úplne som sa nechala pohltiť jej textom. Keby ma knižka nesklamala svojou druhou časťou, tak by som ju určite považovala za jednu z najlepších, čo som tento rok prečítala.

• Prečo ma sklamala druhá časť príbehu

Prvá časť knihy je divoká a niekomu môžu prísť jej momenty aj nechutné. Čitateľa však neustále drží v strehu a ,,nahlodáva“ jeho zmysly, núti ho rozmýšľať nad životom, aký zrejme nikto nechce žiť. V druhej časti sa už čitateľ ocitáva v spoločnosti, ktorá súdi, správa sa ako najvyšší sudca a je schopná brať len pre seba…

Na jednej strane som pochopila, čo sa v nej  autorka snažila povedať. Avšak, postupne ako som čítala stranu za stranou, už mi liezlo na nervy správanie Loise – jej večné skrývanie, hľadanie seba, ospravedlňovanie a zatajovanie. Už som do toho príbehu nebola tak zažratá ako predtým, už ma nevedel text nadchnúť ani presvedčiť. Pre mňa strácal to čaro, ktoré mal na začiatku.

,,Raz ráno leje ako z krhly, odhlasujú si oddych, ale hneď popoludní sa počasie zvrtne a základňou otriasa silná búrka. Vietor buráca, kvíli, besnie. Staré plechy akoby ožili a rachotia ako bubny, čo si navzájom odpovedajú pri nárazoch vetra. Z času na čas dlhé vŕzganie oznamuje, že jeden z nich sa uvoľnil, a prispel tak ku skaze stratenej dediny. Zatvoria sa do svojej ,,štyridsiatky“ a kašľú v dyme, čo vietor zráža naspäť do pece. Dážď je taký hustý, že pred oknom vytvára akúsi takmer hmatateľnú zástenu. Svet zmizol, ich útočište je ostrovom na ostrove, kusom oblaku, na ktorom plávajú. Už neexistuje nič, ani zem, ani ľudia, ani rastliny, ani zvieratá, dokonca ani more. Sú iba oni dvaja v tomto ohlušujúcom srdci uragánu. “ ( str. 66 )

Náhle, sami ma síce v druhej časti sklamala, no i tak táto kniha patrí medzi tie, ktoré by ste nemali prehliadať. Autorka do nej vložila dynamiku, krásne opisy a umelecky predstavené prirovnania, človeka a jeho silné a slabé stránky, moralizujúcu spoločnosť a vlastnú slabú psychickú stránku, ktorá kedykoľvek môže poľaviť. Ak niečo takéto hľadáte v knižkách, tak siahnite po tejto. 🙂

Moje hodnotenie

3,5/5

Autor: Isabelle Autissier

Názov: Náhle sami ( 2017 ), Soudain Seuls ( 2015)

Foto: dusazeny

Ak vás zaujala táto kniha, tak by sa vám z tohto vydavateľstva mohla páčiť aj knižka Uspávanka.