Následky vojny v Juhoslávii – Akoby si kameň jedla

W. L. Tochman – Akoby si kameň jedla

Medzi Absyntovky, ktoré sa nevyznačujú veľkým počtom strán, no stále majú vysokú výpoveď, sa zaraďuje aj reportážna kniha od Wojciecha Tochmana – Akoby si kameň jedla.

Poľský novinár sa v tejto knihe zaoberal následkami vojny v Bosne. Nejde ani tak o materiálne škody, ktoré napáchala, ale o emocionálne ruiny, ktoré prežívali ľudia ešte niekoľko rokov po jej ukončení. Ako skončil mier? Bol to skutočne mier? Čo všetko prinieslo vyšetrovanie týchto zločinov? To všetko novinár podáva svojim čitateľom jasne, priamo, bez servítok a sám prekvapený silou, ktorú ľudia nesú v sebe.

Primárna postava

O kom je táto reportážna knižka? O ľuďoch, ich životoch, ich smútku a strachu. Autor sa však do veľkej miery prihovára cez jednu postavu, ktorá na vykonávanie svojej práce musela odložiť ľútosť. Jej meno je Ewa Elwira Klonowski. Je to doktorka, atropologička, ktorá časť svojho života zasvätila práci s kostrami. Jej úlohou je nájsť masový hrob, vytiahnuť kosti, pospájať ich a prísť na to, kým tieto kosti boli predtým, ako skončili v zemi. Jej rozprávanie je vecné, bez emócie a objektívne. Nezamýšľa sa do väčšej hĺbky osudov tých všetkých mŕtvych, ktorých kosti sú jej celodennou prácou. Dalo by sa povedať, že žije pre prácu a tým žije aj pre pozostalých. Nie každé pozostatky nájdu svoju rodinu, no niektorým to pomohlo sa zmierniť so skutočnosťou.

Tochman počas svojho rozprávania ide zas po linke emocionálnej. Rozpráva sa s ľuďmi z oboch „barikád“. Cez jeho text si každý čitateľ položí niekoľko otázok. Nie na každú však nájde odpoveď. Ukazujú sa tu však hranice ľudskej sily a dôstojnosti. Sila byť človekom i naďalej po zlých dňoch, týždňoch, mesiacoch, rokoch… Cez jeho objektív sa čitateľ stretáva s niekoľkými takýmito ľuďmi. Kto je z nich najdôležitejší? Kto ukáže vo svojom živote najväčšiu bolesť? Každá jeho postava trpí a trpí dôveryhodne, pretože taká bola skutočnosť. Spôsob, akým to však dal novinár na papier je veľmi precítený, adresátovi textu otvára zmysly a nabáda ho k hlbšiemu prežívaniu biedy iných, no aj následnej vďake, za to, kde sa narodil.

To, že sa autor zameriava do hlbšej miery na emócie a prežívanie ľudí je možné badať i z tohto videa.

Informácie o vojne

Reportáže čitateľa čiastočne zavedú do 90. rokov na Balkán, do vojny, ktorá zanechala za sebou množstvo mŕtvych. Sem sa vrátil v roku 1999 autor, aby zaznamenal osudy ľudí. Preto, keď pred ním ľudia spomínajú na svoje zážitky, tak sa vracajú k vojne a k zverstvám, ktoré nemajú nič spoločné s ľudskosťou. Avšak pre niekoho, kto veľmi o danej vojne nemá nazbierané informácie, tak prvé strany sú mätúce.

Prečo bola, kto každý sa jej zúčastnil a za akým účelom…

Chvíľku trvá, kým sa dostane do obrazu, no i tak akoby niečo z tejto strany informácií v knihe chýbalo. Na svojich 107 stranách ani nemá veľký priestor sa venovať samotnej vojne. Naozaj je to viac zamerané na to, čo bolo potom a nesnaží sa čitateľa dostať do obšírnejšieho obrazu. ( to je trochu škoda )

Najsilnejšie je však jedno rozprávanie

I keď sa celá kniha skladá z viacerých rozprávaní, najsilnejšie je len jedno. Myslím si, že je tak silné, že zostane v hlave každému, kto sa pustí do čítania. O samotnej žene, ktorá si v živote prešla strašnými stratami, hovorí Tochman aj vo videu. Vďaka tomuto rozprávaniu je kniha opäť o niečo viac citlivejšia a silnejšia. Autor akoby však stál na jednej strane. Možno je to spôsobené tým, že viac materiálu mal z Moslimskej časti ( Bosny ) a potom to pôsobí, že zrovna Moslimovia boli tí, ktorí viac trpeli. Vo vojne však každý trpí.

,, – Prvý deň sme šli bez problémov, ale pomaly. Aj Hasan šiel s nami. Druhý deň sme niekde pri Kravici padli do srbskej pasce. Chlapci začali šalieť, dávali si granáty do úst. Bum, raz-dva, strašný masaker. Hasan to urobil inak ako ostatní, priložil si granát k bruchu. Schúlil sa, takto, a bolo hotovo. Zinetin muž teraz pozerá do zeme.

– A ty? – pýta sa Mubina po chvíli. – Ako si prežil?

– Pod mŕtvolami. Ale čo je to za život. Mladší syn odišiel do sveta, starší…

– Viem.

 – Mubina, neplač. Teš sa. Ja by som bol šťastný, keby som vedel, že sa náš Kiram odpálil granátom.“

( str. 39 )

Akoby si kameň jedla je knihou, ktorá sa neustále pozerá na smrť. Nie len na tú fyzickú, ale aj duševnú. Ukazuje niekoľko osudov ľudí, ktorí prišli o svoje domovy, rodiny a teraz nevedia, čo majú robiť. Niektorí sa vedeli zdvihnúť, no spomienky nemôžu nijako vymazať. Nie každý dokáže čítať reportáže plné smútku, no tie len dokazujú to, čoho zlého sú ľudia vo vojne schopní. V tomto prípade nebolo až tak vidieť vojnu v jej priebehu a udalosti, ktorá k nej viedla. V niektorých momentoch preto chýbali súvislosti. I pohľad na ľudí bol veľmi emotívny, no len akoby z jednej strany.

Moje hodnotenie

4/5

Autor: W. L. Tochman

Názov: Akoby si kameň jedla ( 2015 ), Kakbyś kamień jadla ( 2008)

Foto: dusazeny

Ak vás zaujala táto kniha, tak by sa vám mohol páčiť aj Cisár.